Moje prvé tréningy - 4. časť

Moje prvé tréningy - 4. časť

Tohtoročný november bol podstatne teplejší ako pred rokom, dvoma alebo aj piatimi. Niečo sa dialo s počasím, letá boli podstatne teplejšie ... a zimy? Škoda hovoriť! Spomínam si, ako sme sa niekedy počiatkom 90. rokov vybrali do Popradu na Tatranský pohár a pri návrate domov bolo na Branisku toľko snehu, že sme tam ostali trčať celú noc. Do rána! Darmo som mal v aute troch trojbojárov a jedného kulturistického majstra Slovenska, ani ich sila nepomohla dostať náš Pasat na kúsok cesty bez snehu a ľadu. A teraz? Slnkom vysvietená cesta popod Spišský hrad, príjemné teplo ... radosť cestovať na súťaž! Kam? No do Popradu ...

V Poprade má všetko pod prstom Jožo Andreja, na ktorého sa pamätám ešte z čias, kedy som sám súťažil (moje súťaženie ... tak to je krátka kapitola, pár rokov zo života, na ktoré budem spomínať zrejme aj ako dôchodca). Reichel, Polomský, Jakubčák a spol. ... to bola partia Popradčanov, s ktorými som neraz stál na súťažnom pódiu a ktorých Andreja väčšinou sprevádzal na každú súťaž (všetci súťažili v inej kategórii ako ja, takže sme boli v podstate kamaráti ... nekonkurovali sme si, aj preto sme si otvorene hovorili o všetkom, čo sa týka kulturistiky). A teraz, po rokoch, práve on stojí za našou jednoznačne najlepšou pohárovou súťažou v kulturistike, ktorá je známa pod menom Tatranský pohár. V minulosti boli súťaže jedinou príležitosťou, ako sa stretnúť s ľuďmi, ktorí mali radi kulturistiku a chvíľu si s nimi pokecať, povedať si, čo je v našich športoch nové, oceniť pokrok súperov, zistiť ich tajomstvá ... bol to taký, malý kulturistický sviatok. Teraz? Často je rozhodujúce iba to, koľko sa predá vstupeniek, koľko korún a vecných darov organizátor zabezpečí od sponzorov, aký bohatý bude banket pre funkcionárov, ktorí sa po každých ME a MS (alebo na reprezentačných zrazoch) bijú do pŕs, aké špičkové podmienky vytvárajú pre našich kulturistov, fitnessky a trojbojárov ... A všade je závisť, závisť, závisť ... aj preto sa nikde netlačím, nemám záujem (ako sa hovorilo za komunistov) – angažovať sa (už niekoľkokrát som rozmýšľal, prečo keď počujem slovo ANGAŽOVAŤ SA, vždy si predstavím človeka v dôchodcovskom veku, ktorý hrabe a zhŕňa peniaze k sebe a nad ním je veľký nápis ... všetko robím iba pre vás, váš prospech. Neviem ... asi to bude nejaká trauma z mladosti, poznačenej pionierskou organizáciou a schôdzami Socialistického zväzu mládeže. Asi ...).

„Spomínaš?“ hlas vedľa mňa ma vytrhol zo spomienok. Bol to Matúš. Otec „mladého“, ktorý sa po rokoch bez kulturistiky opäť vrátil k činkám. Kvôli synovi. Tiež Matúšovi (väčšina mojich kamarátov má synov, ktorí sa volajú po otcovi ... no iba ja mám dve dcéry napriek tomu, že ako každý chlap chcel som aspoň jedného syna. Hm ... asi som niekde urobil chybu, alebo ja som chybný?). Malý Matúš k nám chodí ... no pomaly tretí mesiac a aj keď to nerád priznávam, obľúbil som si ho. Nielen preto, že je synom môjho najlepšieho kamaráta zo školských čias a dokázal opäť pritiahnuť otca k tréningu - ten sa pred niekoľkými týždňami objavil vo dverách posilovne aj s taškou v rukách a jednoducho mi zahlásil ... môžem opäť trénovať? Samozrejme, že som súhlasil. Ak si to dohodne s majiteľom. Veď som mu to už vravel, že posilovňa nie je moja. Stačil jeden telefonát ... a mohol začať. A keď sa postavil za mňa pri benči, akoby mávnutím čarovného prútika som sa vrátil do minulosti, kedy sme mali obaja sedemnásť a spoločne sme hľadeli na fotografie Gaspariho, Platza, Christiansa, Holiča, Jastrebského, Minaříka a v duchu sme si hovorili ... drieme ako kone, denne zjeme kilo tvarohu, chodíme spať o ôsmej, aby sme mali dostatok spánku – aj my MUSÍME byť ako oni. Čo viac môžeme urobiť, aby sme mali také svaly? Aby sme vyzerali ako oni? Nič ... takže aj my budeme raz ako oni! Budeme! Raz ...
„Jasne ... robím to často“, odpovedal som s úsmevom na otázku Matúša staršieho. „Akurát som spomínal ...“
„... ako sme tu ostali pred rokmi trčať, keď sme sa vracali domov z Tatranského?“ prerušil ma Matúš. Trafil presne ... aj po rokoch som s prekvapením zisťoval, že tak ako za mladi, aj teraz sa dopĺňame. Je to iba tým, že sa dobre poznáme? Len našim dlhoročným priateľstvom? Alebo sú za všetkým roky strávené na spoločných tréningoch? To je ten pravý dôvod! Mladosť sme prežili v posilovni, kde sme v rukách takmer každý deň držali to isté polohrdzavé železo, dýchali ten istý, vlhký, mierne zatuchnutý vzduch, pomáhali jeden druhému pri každom cviku, sérii, opakovaní.
„Máš pravdu ... akurát som na to myslel.“ prehodil som smerom k Matúšovi a dupol som na plyn, aby som tesne za Spišským hradom predbehol jeden z kamiónov (je sobota ... čo do čerta tu robia kamióny?) Pohľadom som v spätnom zrkadle skontroloval zvyšok osádky. Matúš mladší sedel hneď za otcom a driemal a vedľa Martina, ktorý sa po rokoch opäť rozhodol súťažiť, vyzeral ako chrúst. Snáď sa to časom zmení ...

Keď otec raz večer prehlásil, že aj on by sa chcel po rokoch vrátiť ku tréningu, bral si to ako dobrý žart. Vedel si o ňom, že niekedy dávno, (veľmi dávno) trénoval a zrejme to netrvalo krátko, lebo aj v posilňovni, kde ťa prijal jeho kamarát Milan, sa najmä straší páni na neho občas spýtali. Ale s tým návratom ... to si určite robí žarty! Nestačí mu, že ťa kontroluje doma, v škole ... ešte bude aj na tréningu? Určite to nemyslel vážne! Bohužiaľ, myslel ...
Najprv si raz večer napísal tréning
(tvrdil ti, že si ho opísal z poznámkového zošita, v ktorom má poznačené všetky svoje tréningy z mladosti ... ale nikdy si podobný zošit nevidel, takže asi aj jemu teraz pomohol Milan), potom na raňajky namiesto obľúbeného kakaa a vianočky si dal ovsenú kašu (jedol si ju pravidelne dva mesiace, no napriek tomu ti bohvieako nechutila) a popoludní, hneď ako sa vrátil zo školy (vyučuje matematiku na gymnáziu ... aj ty tam chodíš a otec ťa aj tu má pod kontrolou), šiel s tebou na tréning. Po rokoch. A opäť zažil svalovku, aj napriek tomu, že trénoval opatrne a i záťaže používal iba veľmi, veľmi ľahké. Väčšinou také, ako ty ... Aby sa nezranil, tvrdil ti s úsmevom ... veď je už starší pán.
Otcove tréningy boli
(ako to hovorí?) ... také pre radosť, pre štyridsiatnikov, ktorí majú málo času, nechcú sa veľmi zničiť, ale ak prídu do posilňovne, musia využiť každú minútu. Tréning začínal strečingom a rozcvičením. Ty si ho v predchádzajúcich týždňoch flákal, pár minút na stacionárnom bicykli, jedna-dve ľahké série a poďme ku činkám (samozrejme, keď tam bol Milan, rozcvičenie si robil poctivejšie ... ale aj tak si to považoval za zbytočnosť, veď o tom, aké budeš mať svaly nerozhoduje rozcvička, alebo strečing, ale TRÉNING. Len a len TRÉNING. No ... možno aj strava). Všetko sa zmenilo s príchodom otca do posilňovne ... ten tvrdil, že ťažký tréning sa bez rozcvičky robiť nedá a bez strečingu už vôbec nie. A ak ich budeš zanedbávať teraz, na začiatku, po rokoch zistíš, akú hlúposť si urobil. Nechcel si sa hádať a tak si sa rozcvičoval s ním (otec je predsa otec, platil ti posilku, ovsené vločky aj tvaroh, čo ti Milan prikázal denne zjesť. Pol kila tvarohu denne, vymixovaného v mlieku. S grankom. Jedli ste to už niekedy? Riadny humus ... no ako vravel Milan, na všetko, z čoho rastú svaly sa dá zvyknúť a tak si si MUSEL zvyknúť aj ty). Najprv strečingové cvičenie na prsia, potom na plecia, chrbát, nohy ... a na koniec 10 minút na bicykli (otec síce hundral, že lepší by bol bežiaci pás, ale ten ... tak ako pred rokmi ... aj teraz v posilňovni chýbal). Po rozcvičení ste si už obaja robili svoje tréningy. Svoj si už poznal dokonale a tak v prestávkach medzi sériami si pozoroval otca, čo to stvára. Jeho tréning bol ... zvláštny:

1. Tlaky v ľahu na rovnej lavici a príťahy kladky z hora na úzko k hrudníku
2. Vzpieračské zdvihy veľkej činky zo zeme na prsia a vzpieračské nadhody veľkej činky od pŕs
3. Biceps v stoji s jednoručnými činkami a tricepsové tlaky na úzko
4. Tlaky nohami na prístroji a zanožovanie v ľahu na prístroji
5. Sťahovanie kladky bruchom a prednožovanie v ľahu

Trénoval prakticky bez prestávok, prechádzal od stroja k stroju, od kladiek k činkám a na prvý pohľad to bol dokonalý chaos ... ale iba na prvý pohľad. Otec v tréningu využíval tzv. supersety (keď si počul to slovo po prvý krát, vôbec si nechápal o čom je reč ... až doma ti otec vysvetli, že ak odcvičíš 10 opakovaní z jedného cviku a bez prestávky odcvičíš ďalších 10 opakovaní z cviku druhého ... ale na tú istú svalovú skupinu ... urobil si vlastne nie dve série, ale jednu supersériu ... v prípade, ak superséria je zložená z cvikov na dve odlišné svalové skupiny ... hovoríme o supersete). Medzi supersetmi vôbec neodpočíval a až neskôr si pochopil, že napriek nízkym záťažiam jeho tréning bol náročnejší, ako si si spočiatku myslel. Intenzita je intenzita. Desať cvikov spojených do piatich dvojíc, 2-3 supersérie, 10-12 opakovaní v každej čiastkovej sérii ... a na tréning celého tela mu stačilo 20-25 minút. A keď skončil, ešte ti prišiel pomôcť, skontroloval techniku a ... občas ťa aj pochválil (ak sa za pochvalu dá považovať jeho obvyklá veta ... nebolo to najhoršie. Niekedy si sa pýtal sám seba, kedy ti už konečne povie ... bolo to dobré!). Otcovu dopomoc si všimli aj ostatní a Milan ti dokonca so smiechom povedal, že máš najlepšieho sparinga, akého si mohol dostať ... a že aj on ti ho závidí. Asi mal pravdu ...

Otec sa snažil, trénoval v rovnaké dni ako ty a aj doma bolo celkom fajn mať pri sebe niekoho, kto jedol rovnako (aj keď mamka občas hundrala, že prestane variť ak nebudeme jesť to čo ona a sestra). Tvaroh si síce robil na spôsob ľadovej kávy (mlieko, tvaroh, lyžica kávy, dve lyžice cukru, ľad a vymixovať .... otec vravel, že to je vynikajúce, ale radšej si to neriskoval ... hnačku si dlho nemal a načo to meniť?), aj vločky mal najradšej s čokoládou (ty s banánom ... ale aj tak ti liezli dolu krkom veľmi, veľmi pomaly), no inak jedol podobne, ako ti prikázal Milan ... kuracie mäso, ryžu, občas zemiaky, vajíčka. Bolo to prekvapujúce, ale aj on sa začal opäť zaujímať o kulturistiku ... a minule ti spomenul, že každú jeseň sa konajú pohárové súťaže ... mohli by ste sa spolu pozrieť do Popradu. Na Tatranský pohár. Vraj je to špičková kulturistická súťaž a určite tam bude kompletná slovenská kulturistická špička ... všetci, ktorí sa chcú dostať na MS do Šanghaja. Ak je to nominácia na svetový šampionát ... tak to sa v Poprade objaví aj Havlík! Koľko dní ešte ostáva do toho Tatranského pohára?

Súvisiace články:

Diskusia k článku:

AMIX diskusia
Pěkné
autor: daymoon | dátum: 30.07.2007 10:30:48
Takové intermezzo části jsou fajn na zvýšení intenzity očekávání dalšího dílu :-) už se těším