Moje prvé tréningy - 1. časť

Moje prvé tréningy - 1. časť

Možno to poznáš ... prídeš po prázdninách do školy a kamarát (ktorého si dva mesiace nevidel) sa správa, akoby spadol na hlavu. Stále dookola niečo melie o tréningu, fitnesscentre, spomína akýsi benčpres, legpres, bielkoviny, uhľohydráty a iné slová, ktorým vôbec nerozumieš a v podstate ani rozumieť nechceš. Cez prestávku do seba tlačí tvaroh (vraj z neho rastú svaly, taká hlúposť ... veď svaly rastú z anabolík, to vie každý!), občas aj ovsené vločky (čo je kôň, že žerie ovos?), pije mlieko (ako malé decko) a každému dookola rozpráva o tom, že ak bude mať dosť peňazí, kúpi si nejaký proteín a čoskoro bude ako Katler, Koleman alebo Džekson (keď sú to kamaráti toho pedofilného speváka, tak ďakujem pekne). Počúvaš ho len na pol ucha (poznáš ho dobre a vieš, že často trepe ... aj teraz to tak bude!) a v podstate ťa jeho reči zaujímajú asi toľko, ako hra na PSP, ktorú si prešiel už pred rokom. Ignoruješ ho dva-tri týždne, ale keď ho to stále neprechádza, (navyše všade sa chváli, že nabral až 3 kg čistej svalovej hmoty, zosilnel a na tréningu dokázal vytlačiť už 70 kg) nezvládneš svoju zvedavosť a spýtaš sa: “Počuj, môžem sa ísť s tebou pozrieť do fitcentra na ten tvoj tréning?“ A on súhlasí.

Návšteva fitcentra v mestskej športovej hale nezačala najlepšie, (kamaráta by si najradšej zabil za to, že ti nepovedal o vstupnom, ktoré je až 50 korún) ale v duchu si priznáš, že sa ti tu celkom páči (nie je tu chladno ako v školskej telocvični a aj hudba je celkom fajn). Je to tu iné, ako v tvojich predstavách – na vstupe barový pult, pri ktorom sa sem tam niekto zastaví a zoberie alebo vráti kľúč od šatne, chlapík za barovým pultom je v podstate príjemný, (ale mohol ti dať zľavu, debil, veď si tu prvý aj posledný krát) za ním regál plný rôznofarebných krabíc s nápismi, ktorým nerozumieš. Všimneš si, že okrem celkom pekných dievčat (aj keď sú staršie, niektoré by stáli za hriech ... samozrejme, ak budeš starší) a chlapcov, ktorí smiešne fučiac zdvíhajú kadejaké závažia, je tu aj kopec činiek, kladiek, posilňovacích strojov, bicyklov a bežiacich pásov. Dokonca aj plazmový televízor! Kamarát ti ešte v šatni oznámil, že za zaplatené vstupné môžeš celých 90 minút trénovať čo len budeš chcieť ... a ty to chceš využiť (spomínal aj nejaké série, opakovania, techniku cvičenia ale ty si ho nepočúval ... čo už môže byť na posilňovaní také zložité? ... budeš robiť to čo ostatní a žiaden problém).

Sadneš si najprv na bicykel, pomaly krútiac pedálmi sleduješ, čo sa robí okolo teba a rozhoduješ sa, čo budeš tú hodinu a pol vlastne robiť (pozdáva sa ti celkom tento cvik, aj ten nie je zlý, aj to by si snáď zvládol). S úsmevom registruješ, že tvoj kamarát so smrteľne vážnou tvárou berie do ruky stále iba najľahšie činky a aj na strojoch si nakladá len jednu - dve tehličky (hm, takže ty tvrdíš, že si už zosilnel). Desať minút na bicykli sa ti zdá byť akurát dosť (ešte by si tam sedel, keby za tebou neprišiel strašne spotený tučný chlap a nespýtal sa ťa, že ako dlho budeš mať ešte aerobku ... ty si len prekvapene zamrmlal, že už si skončil a zliezol si z bicykla), berieš do ruky jednoručné činky a snažíš sa napodobniť kamaráta. Na svoje (a hlavne jeho) prekvapenie berieš do rúk stále ťažšie a ťažšie činky a naoko s nezáujmom sleduješ jeho rastúci úžas (dobre sa to počúva, keď prekvapene vyhŕkne ... do riti, ty máš bicepsy silnejšie ako ja!). Keď ťa to prestane baviť pristupuješ k prvému stroju, ktorý je voľný a robíš presne to, čo robili chlapci, ktorých si pozoroval pred malou chvíľkou. A potom k druhému, tretiemu, štvrtému ... Spočiatku máš problém nájsť si vhodnú záťaž, ale nakoniec to zvládneš (aj keď občas buchneš so závažiami viac ako si mal v pláne a vtedy by si sa najradšej od hanby prepadol pod zem). Už si nevšímaš kamaráta (no on ťa stále prekvapene pozoruje, pretože tvoje záťaže sú všade o niečo vyššie ako tie jeho ... a to ho poriadne štve), nevnímaš čas, tvoj cieľ je jasný – chceš vyskúšať, ako sa trénuje na väčšine strojov, ktoré sú vo fitnesscentre! Cítiš sa akosi zvláštne, tvoje svaly (svaly?) sú už unavené, trošku pália, pot ti steká z vlasov do očí, trošku ťa štípu, ale tebe to nevadí. Končíme ... zastaví ťa kamarát. Pozrieš na hodiny a s prekvapením zistíš, že čas zbehol nejako rýchlo. Sprcha, prezliecť sa, odovzdať kľúč (keď sa ťa chlapík za barovým pultom opýtal, že ako bolo ... na silu ľahostajne si povedal celkom fajn a tváril si sa, že nepočuješ kamarátovu poznámku, že na začiatočníka nie si zlý) a odchod domov. Doma len tak medzi rečou prehodíš, že si bol vo fitnesscentre a že sa ti to tam aj páčilo (a čakáš, čo na to vaši). Tatko na teba ani nepozrie a len tak prehodí, že ak budeš chcieť, môže ti pomôcť – jeho kamarát zo strednej školy má posilňovňu, kde by si mohol trénovať. Možno aj zadarmo. Skúsi mu zajtra zatelefonovať. Mamke to je jedno. Hlavne, že sa cez zimu nebudeš flákať.

Keď mi zazvonil telefón, znechutene som naňho pozrel a najradšej by som ho hodil čím ďalej od seba. Kto otravuje cez víkend? Dnes som mal jeden z tých „extra dobrých“ dní – včera na tréningu som to prehnal s drepmi (a chrbát mi za to ráno nepoďakoval), ozval sa boľavý lakeť (vedel som, že tricepsové tlaky v ľahu so 120 kg činkou budú bolieť, ale toto som nečakal), opäť mi kľakol internet (ako pošlem do redakcie ten článok, ktorý som im prisľúbil), volal mi jeden zo zverencov, že ochorel (mesiac driny je prakticky fuč ... ešte šťastie, že to nie je tesne pred súťažou), a ani v písaní sa mi nedarilo tak, ako včera. Čo som naťukal do počítača, hneď som mazal, s ničím som nebol spokojný. Telefón však stále zvonil, bol otravnejší ako som čakal a ja som rezignoval – stlačil som zelené tlačidlo na príjem a čakal, kto sa mi prihlási. Bol to kamarát zo strednej školy. Občas sa stretneme, dáme reč, kávu, ale už to nie je také intenzívne, ako niekedy, keď sme jeden bez druhého neurobili ani krok. Náš život bol vtedy jednoduchý – škola, tréning, škola, tréning. Dookola. Má syna, takmer 15 ročného pubertiaka. Ten by chcel začať posilňovať. Pomôžem mu? Pomôžem (zaškrípal som zubami ... vravel som si, že na zasranov sa už vykašlem ... človek sa im venuje a nakoniec tesne pred veľkými súťažami, kde by konečne mohli aj zabodovať, vždy niečo pokašľú). Nepoučil som sa. V poriadku, zajtra večer nech príde do našej posilovne (ja si už zrejme na spisovné „posilňovňa“ nezvyknem). Mýliš sa, nie je moja, ale sme tam väčšinou starí páni (mám 40 ... nepovažujem sa za starého, ale pre každého, kto má menej ako 20 som už STARÝ PÁN), prihovorím sa za neho, aby ho zobrali medzi seba. Možno aj bez poplatku. Vieš kde to je. Tam ako sme chodili spolu. Tak zajtra o šiestej. Ten telefón som mal predsa len zahodiť čím ďalej od seba ...

Stojíš pred ošarpanými dverami do bývalej kotolne (hm, to bude určite „super“ trénovať v takej diere) a opatrne zaklopeš. Spustíš ruku a pocítiš v nej bolesť (to po stý krát dala opäť o sebe vedieť včerajšia návšteva fitnesscentra ... prehnal si to!). Z vnútra sa ozve hlas (nenadával náhodou?). Počuješ kroky a otvorí ti chlapík v teplákoch a veľkom, huňatom, prepotenom tričku. Tvár jemne zarastenú má pokrytú kvapkami potu a zo zápästí si odmotáva niečo ako starý elastický obväz. Asi už má po tréningu. Tvári sa neutrálne. Akoby mu bolo jedno, že si prišiel. Zrejme to nebude otcov kamarát, ktorého hľadáš. Hovoríš mu, že si prišiel za pánom ... ale on ťa v polovici vety preruší, rukou ukáže na drevenú lavicu pri stene a odstúpi od dverí, aby si mohol vojsť. Sadneš si a obzeráš si miestnosť, do ktorej si vošiel. Je stroho zariadená, iba vešiaky na stenách, pod nimi jednoduché drevené lavice, na zemi stará keramická dlažba. Sem-tam nejaký časom vyblednutý plagát, na ktorom kulturisti predvádzajú nejaké cvičenia (pozeráš na nich a v duchu si hovoríš, že za rok, najneskôr za dva sa im vyrovnáš), v kúte zrkadlo, nad ním hodiny (takže toto je šatňa ... ak vyzerá tak aj posilňovňa, ďakujem pekne). Stôl, na ňom poloprázdna plastová fľaša s nápojom pripomínajúcim kakao. Chlapík si utrie tvár uterákom, z veľkej tašky vyberie zápisník, chvíľku v ňom listuje až nájde čo hľadal. Popísaný papier. Rozloží ho, pozrie na teba a povie, že hovoril s tvojim otcom. Pochopíš. On je ten, ktorého hľadáš. A v rukách drží tvoj prvý tréning.

Súvisiace články:

Diskusia k článku:

AMIX diskusia
Ďusko
autor: maria | dátum: 14.07.2007 10:45:30

cením si ľudí, čo majú talent písať, majú bohatý vnútorný svet a dobrú schopnosť vyjadriť aj navonok čo cítia, ale Ty životopis potrebovať určite nebudeš, však mám pravdu?

Bez predmetu
autor: Jozef_xxl | dátum: 13.07.2007 10:50:10

Neskutočne super napísaný článok, tem kto ho písal fakt vie o čom písal a má pravdu. Ako inšpirácia je to tiež  perfektné !!! Už aby tu bolo POKRAČOVAMIE !

 

Maria
autor: Ďusi | dátum: 12.07.2007 22:37:32
Ahoj Maria, ten chlapík čo písal ten článok má naozaj spisovateľský talent! Skús sa spýtať admina...ten by to podľa mňa mohol vedieť. Určite je galantný a prezradí ti to (na mňa by sa asi vykašlal, tak to radšej neskúšam)! Ak budem potrebovať napísať životopis kvôli žiadosti o zamestnanie, určite by som ho oslovil!
kameraman
autor: maria | dátum: 12.07.2007 17:34:07
len ja som to myslela vážne, vieš?mne sa to fakt páčilo.
maria
autor: kameraman | dátum: 11.07.2007 20:48:05
určite to musel byť nejaký politik, pekné reči o ničom. Som zvedavý na pokračovanie, čo z toho nakoniec bude. Od netrpezlivosti sa až potím.
?
autor: maria | dátum: 11.07.2007 13:39:44

Neviem kto písal tento článok ani čím sa živí, ale jedno viem určite, ako spisovateľ by bol unikát, pekný štýl.Málokto vie tak skoro o ničom zaujímavo písať.

 

Ajo
autor: admin | dátum: 09.07.2007 21:38:01
... každý pondelok jedna časť :)
Bez predmetu
autor: Ajo | dátum: 09.07.2007 20:05:54

kua, uz sa nemozem dockat druhej casti!!! kde je???