Zaujalo na Facebook-u - Róbert BRIMICH a jeho zaujímavý status na Facebook-u

Zaujalo na Facebook-u - Róbert BRIMICH a jeho zaujímavý status na Facebook-u

IFBB Fitness Akadémia Slovensko ponúka fanúšikom bodybuildingu a fitness, trénerom, inštruktorom a aj športovcom (bez ohľadu na príslušnosť k organizácii aj fedrácii), možnosť zapojit sa do edukačných aktivít. V prípade úspešného zvládnutia skúšok absolventi môžu získať
prestížny certifikát
o absolvovaní alternatívneho vzdelávania v bodybuildingu a fitness.
IFBB Fitness Akadémia Slovensko

Igor KOPČEK: namiesto toho, aby som tu písal svoje myšlienky na tému "Kto je Róbert BRIMICH?", pomôžem si úvodom z textu, ktorý ma zaujal na Facebooku. Čo o sebe napísal?

"Už 40 rokov sa venujem, žijem kulturistikou. Prešiel som všetkými možnými jej peripetiami. Stál som pri zrode ženskej kulturistiky ešte v Československu, bol som štátny tréner SR v kulturistike v rokoch 1993-1997, patril som k oficiálnym spolutvorcom európskych pravidiel súťaží vo fitness a rozhodoval som ako prvý Slovák profesionálnu súťaž Mr. Olympia v roku 1998. A toto je moje zamyslenie sa."

Jeho zamyslenie ma zaujalo natoľko, že sa neváhma podeliť s ním aj s vami. Nech sa páči, čítajte.

Róbert BRIMICHRóber BRIMICH: už 40 rokov sa venujem, žijem kulturistikou. Prešiel som všetkými možnými jej peripetiami. Stál som pri zrode ženskej kulturistiky ešte v Československu, bol som štátny tréner SR v kulturistike v rokoch 1993-1997, patril som k oficiálnym spolutvorcom európskych pravidiel súťaží vo fitness a rozhodoval som ako prvý Slovák profesionálnu súťaž Mr. Olympia v roku 1998. A toto je moje zamyslenie sa.

Slovenská komora fitness, vrcholový šport - kulturistika - doping - tabu

Dlho, dlho som váhal, či sa vôbec mám pustiť do tejto témy. No akosi pomaly, postupne som kládol myšlienku za myšlienkou a nakoniec vznikol tento príspevok. No a potom nastala dilema, či ho vôbec mám uverejniť. Nuž, a ako čítate, tak príspevok je na svete. V tomto momente samozrejme ešte neviete, aký bude ďalší obsah, o čom píšem, o čo sa chcem s vami podeliť. No priznám sa, že už teraz si dovolím vysloviť prognózu, čo ma čaká, aké môžu byť konzekvencie. Pravdepodobne naštartujem svoju „sebalikvidáciu“, čaká ma paľba zo strany oponentov, odsúdenie, lynč. A bude tomu tak najmä z toho dôvodu, čo si osobne myslím, že pichnem nie do osieho hniezda, stúpim niekomu na otlak. Bude tomu tak preto, lebo sa dotknem tvrdého tabu, odkryjem, poukážem na tieň kohokoľvek, kto sa bude cítiť mnou nepekne zasiahnutý.

Zmieňujem sa o tabu. Termín tabu, sa vzťahuje k niečomu, čo je nedotknuteľné, z morálneho a spoločenského hľadiska utajované, nesmie sa o tom hovoriť, niečo, čo sa často často démonizuje. Napríklad téma sex zvykla bývať veľkým tabu pre malé deti. Tabu bolo, a možno aj je, hovoriť v partnerskom vzťahu o minulosti, o predchádzajúcich vzťahoch a podobne.

Nedávno som si náhodou na youtube vypočul rozhovor herečky pani Holubovej o tom, ako sa „tabulizovala“ téma menopauzy. A určite takýchto podobných tabu tém môžeme nájsť oveľa viac. K práve prečítaným riadkom len krátka poznámka. Určite má každý z nás svoje autonómne tabu. Toto tabu patrí len a len nám. Je to len a len naše tajomstvo, pri ktorom môžeme tak trochu a hlavne neškodne „klamať“. Veď, keď sa vás niekto opýta, kedy ste naposledy masturbovali, či ste plakali pri pochovávaní filmového Winnetoua prípadne ste chceli niekoho za volantom trochu „prizabiť“, tak je to na vás ako odpoviete. A určite tieto tabu témy v žiadnom prípade neohrozia vašu karmu a nedôjde k nejakému nešťastiu z titulu „neodtabulizovania“ danej témy.

Ja by som chcel však otvoriť (Pandorinu skrinku) tému z iného súdka, tému zo športu a to vrcholového športu. Dovolím si parafrázovať myšlienky Dr. Jana Hnízdila, ktorý sa pohyboval vo vrcholovom športe dlhé roky, pôsobil v profitíme NAVIGARE počas Giro d´Italia ako fyzioterapeut a v súčasnosti patrí k reprezentantom komplexnej psychosomatickej medicíny. Súčasný vrcholový šport sa bez dopingu neobíde. Vrcholné, špičkové výkony už boli dosiahnuté a športovci fyziologicky už ďalej ísť nedokážu. Avšak sponzori, médiá či spoločnosť ich neustále ženú ísť vyššie, rýchlejšie a silnejšie, ako to na konci 19. storočia vyslovil barón Pierre de Coubertin. Lenže športový ľudský potenciál nie je nevyčerpateľný.

Úloha byť ešte rýchlejší či silnejší sa stáva už takmer nesplniteľnou, no je tu všade prítomný tlak sponzorov, spoločenský dopyt, ktorý potrebuje stále viac a viac a športovec je „dotlačený“ siahnuť po dopingu, aby teda „vyhovel“. A tu vstupuje do veľkej hry medicína v službách športového biznisu. A my sa stretávame s absurdnosťou, kde tá istá spoločnosť, ktorá investuje obrovské financie do boja proti dopingu, športovca do dopingu tlačí. Sme svedkami naháňačky, kedy antidopingové organizácie a výrobcovia dopingových látok „súperia“ o svoje body pod vlajkou protirečenia – čistý vrcholový šport!

Zakladateľ novodobých olympijských hier to v roku 1896 myslel dobre. Chcel rozvoj športu ako kompenzáciu a zušľachtenie zdravého kapitalizmu. No stalo sa vlastne to, že kapitalizmus vytuneloval šport v mene vyšších ziskov a tým nadľudských výkonov. Vrcholový šport nikdy nebude cesta ku zdraviu (prípad českých desaťbojárov z MS v Helsinkách 2005 a glukózovej infúzie pred záverečnou 1500-kou). Šport a zdravie sú atribúty rekreačného športu, ktorý sa robí pre potešenie a nie pre výkon.

Dr. Hnízdil si myslí, že boj proti dopingu je snaha udržať ilúziu, udržať systém, ktorý je neudržateľný. Pokiaľ by sme chceli vykynožiť doping úplne, tak by sa zlikvidoval vrcholový šport. A to dokopy nejde. Nemôžeme chcieť, aby bol vrcholový šport súčasne čistý. Spoločnosť si musí vybrať. Ak chceme vrcholový šport, tak sa musíme zmieriť s tým, že nebude čistý. A naopak, ak chceme čistý šport, tak sa musíme zmieriť s tým, že nebude vrcholový. Vrcholový šport je odrazom spoločnosti.

Dr. Hnízdil si myslí, že by mohol nastať čas samotnej legalizácie dopingu. Pokrytecké divadlo by sa malo skončiť. No antidopingové inštitúcie to samy od seba neurobia. Sú súčasťou problému-systému vrcholového športu. Živí ich boj za čistotu športu a nie jej dosiahnutie. Keby priznali márnosť tohto boja, tak by vlastne prišli o obživu. Proficyklisti povinne odvádzajú peniaze na antidopingový program a súčasne istú časť financií dávajú na oddielový dopingový program. Toto medicínsky nazýva Dr. Hnízdil schizofréniou a na ilustráciu zvykne spomínať situácie, kedy cyklisti po skončení etapy nakráčajú do izieb, kde na nich čakajú stojany s vnútrožilovou výživou, megadávky vitamínov či hormón kortikotropín.

Ilustračne, aby si urobil obraz každý, spomeniem dve športovo-ideové mustry ako sa staval štát k športu v ČSSR počas zlatej športovej éry v 70-tych a v začiatku 80-tych rokoch minulého storočia. - Racionálna aplikácia anabolík prispeje k politickej propagácii športu v socialistickom štáte a k upevneniu prestíže republiky - Len málokedy sa stalo, že sa nepodarilo urobiť prestávku v dopingu včas tak, aby na súťaž vycestoval športovec pozitívny Nie je tajomstvom, že šlo napríklad o ľahkú atletiku či vzpieranie, kde sme patrili v tej dobe k svetovej špičke. Boli však aj „odstrašujúce príklady“, boli aj dopingovo pozitívni socialistickí športovci (Šilhavá alebo Machura), ktorých prípad len manifestoval „Hnízdilovskú schizofréniu“. Toto sú fakty, takto sa štát „staral“ o šport.

Samozrejme, že túto realitu si pravdepodobne budú pamätať len súčasní 50-nici a tí skôr narodení. Čo však môžu vedieť, tušiť aj ostatní, ktorí sú aspoň trochu „športovo edukovaní“ je skutočnosť, že sa isté veci, praktiky zo športu určite nevytratili, naopak, môžu byť sofistikovanejšie, prepracovanejšie, údernejšie. Nebudem alibisticko-sebazáchovne menovať to, čo mám na mysli, aby som u niekoho nevyvolal ihneď „lynčovaciu“ reakciu. Viem však, že viete, o čom hovorím. No a keďže som „odkojený“ kulturistikou a fitness, tak, samozrejme, sa obtriem práve o tieto fenomény. Skôr však krátka exkurzia. Súťaž krásy, voľba Miss. Je množstvo krásnych mladých dievčat, ktoré by mohli mať potenciál zúčastniť sa súťaže krásy. Prihlásia sa, budú vybraté a čo sa stane?! Príde samotná súťaž, ktorá sa okrem kariéry najlepších missiek robí hlavne pre oko diváka.

Divák musí dostať EMOCIONÁLNY ZÁŽITOK

Preto sa misskám venuje pred a počas samotnej súťaže toľká „dizajnová“ pozornosť, aby divák dostal zaslúžený EMOCIONÁLNY ZÁŽITOK. Formula 1, samotný seriál eventov, tuning, vylepšované schopnosti motorov, dizajn, prídavné podujatia, rýchlosť, očakávané riziká. Viete si predstaviť, keby „stále“ vyzeral Formula podnik ako pred X rokmi. Kde by bol EMOCIONÁLNY ZÁŽITOK?

Obdobne to môžeme povedať aj rôznych iných športoch, kde sa hranice možností výkonu a súčasne športového zážitku neustále posúvajú v duchu olympijského hesla – vyššie, rýchlejšie a silnejšie. Možno sa vám zdá, že v týchto mojich slovách teraz cítiť nádych akejsi irónie. No realita je taká, že emocionálny zážitok a emocionálny prah z podujatia kedysi mali iné parametre. V súčasnosti by sme si asi ťažko užili eventy z pred X rokov, či už Preteky mieru v cyklistike, zápas o šampióna v boxe, zimné zjazdové disciplíny, možno aj náročnosť gymnastických zostáv.

Alebo taký hokej v 40-tych, 50-tych rokoch 20. storočia by možno súčasný fanúšik trávil v bufete a cez prestávku by šiel na toaletu, nakoľko EMOCIONÁLNY ZÁŽITOK zo športového predstavenia by ani inú reakciu nevyvolal. Samozrejme, pre našich otcov či starých otcov to bol emocionálny Olymp.

Poďme však späť k „mojej“ kulturistike. Pre „zasvätených“ by nemal byť problém uvedomiť si a prípadne porovnať športovú, zážitkovú úroveň vrcholového bodybuildingu a neskôr aj fitness, z rokov 50, 60,70-tych a súčasnosti. Pozrite sa na prvú Ms. Olympia žien v roku 1980, Rachel McLish, a zrejme si poviete, že by jej kľudne mohla konkurovať dnešná „vymakaná“ plážovka. Určite mohla. To by možno platilo aj o Steve Reevesovi, víťazovi Mr.Universe v roku 1950. Stále ho zasvätení považujú sa za kráľa estetiky, krásy tela, proporcií, harmónie. No jemu podobných „klonov“ (myslím to v dobrom) nájdeme aj dnes na rôznych fitness mužských podnikoch, s ktorými sa akoby roztrhlo vrece.

No existuje tu aj tá „naozajstná“, súčasná, vrcholová a miestami aj s prívlastkom – neuverite brutálna – kulturistika mužov a žien. Asi len zainteresovaný aktér, rozhodca, fanúšik či fajnšmeker vie povedať, o čom to naozaj je. Ten skutočný, výkonnostne športový, vrcholný zážitok súčasnému fanúšikovi vie ponúknuť len podnik, kde sa zatajuje pri pohľade na aktérov dych, padá sánka, strieľajú emócie. Toto sa možno dialo aj fanúšikom v oných rokoch éry Reevesa resp. McLishovej.

No emocionálny prah sa raketovo posunul aj v bodybuildingu. Nezainteresovaní (takto som pekne pomenoval odporcov kulturistiky, kritikov, neprajníkov alebo moderne povedané hejterov) zrejme nechápu (a ani sa im netreba čudovať) o čom kulturistický podnik je, čo je podstatou súťaženia, čo robí víťaza víťazom, aké sú súťažno-hodnotiace kritériá a pod. Jasne, predsa nemôže každý rozumieť všetkému (no keď nerozumiem, tak sa aspoň nestarám) a nemôže každého baviť všetko, mať zo všetkého EMOCIONÁLNY ZÁŽITOK. Nemôže každý rozumieť filmom Woody Allena či majstrovstvám sveta v love rýb udicou na umelú mušku. Pri ich sledovaní sa im nedostaví EMOCIONÁLNY ZÁŽITOK.

Športovo-hodnotiace fenomény v bodybuildingu mužov a žien sú – objem, symetria, hustota, tvrdosť, vaskularita ale aj kompletná športovo-osobnostná emócia, ktorú v nás, či už ako rozhodcu alebo diváka, vyvolá vystúpenie súťažiaceho v kulturistike. Nuž a hranice výkonnosti aj v súťažnom vrcholovom bodybuildingu sa pravdepodobne budú (musia) posúvať. Otázka je, dokedy. V kulturistike rovnako platia „Hnízdilove“ postrehy zo zákulisia vrcholového športu. Kulturistické „olympijské“ krédo bude stále platiť– väčšie, tvrdšie, hustejšie či žilnatejšie, a s tým spojený čoraz väčší a väčší športový EMOCIONÁLNY ZÁŽITOK.

Šport, športový zážitok je v prípade kulturistiky tak trochu ojedinelý fenomén. Definícií športu je niekoľko. Jedna z nich hovorí, že šport je realizovaná (prostredníctvom tzv. pravidiel) forma fyzickej aktivity alebo zručnosti, ktorej účelom je snaha rekreovať sa: pre súťaženie, pre vlastné potešenie, pre dosiahnutie dokonalosti, pre vývoj zručnosti alebo pre akúkoľvek kombináciu týchto cieľov. A čo hlavne platí pre samotné športové zápolenie, pre športových súperov? Je to mnoho premenných, ktoré robia športovú súťaž krásnou, zážitkovou, nepredvídanou, plnou prekvapení. V tenise môže zvíťaziť nenasadený, vo futbale prekvapí papierovo slabší prípadne vám nenastúpi súper a vyhráte bez boja. No v kulturistike nemôžete súpera zaskočiť taktikou, zvoliť neočakávanú víťaznú stratégiu, nemôžete „vybuchnúť“, prekvapiť či sklamať ad hoc, uhrať remízu, nemôže zvíťaziť outsider .... Prosto na súťaž, pódium prídete buď ako víťaz alebo porazený.

A aká teda kulturistika je?

Ako športový fenomén predstavuje akýsi štát v štáte - steroidy samotné z nikoho neurobia šampióna kulturistického Olympu, no bez steroidov sa kráľom nestanete - Kulturistická príprava a tréning patria k tým najtvrdším a disciplínu najviac potrebujúcim disciplínam - Kulturistická súťaž sa rozhoduje hlboko v čase pred samotnou súťažou, než na súťažnom pódiu - Kulturistika nie je o svetových rekordoch - Kulturistika je impresívna podívaná (český výraz sa mi tam veľmi hodil), je to úžasný emocionálny zážitok, atrakcia, kde sa divákovi tají dych A práve pre tieto, špecifické, športovo-súťažné a hodnotiace atribúty, kulturistika kráča svojou cestou, so svojimi nemennými premennými?! Nechajme ju preto ísť!!

Diskusia k článku:

AMIX diskusia