Archívny článok rok 2006 - Interview s Dr. Milanom ČÍŽEKOM

Archívny článok rok 2006 - Interview s Dr. Milanom ČÍŽEKOM

Igor KOPČEK: listovaním v archíve portálu EastLabs.SK nachádzam články, na obsah ktorých som už dávno zabudol. Patrí medzi ne aj interview s Milanom ČÍŽEKOM (z mája 2006), kedy opraty v asociácii pevne v rukách držal vtedajší prezident Čapla.
Myslím, že nikto v tom čase nepredpokladal, že o 5 rokov neskôr Čížek na poste prezidenta asociácie nahradí Čaplu a ani ja som neveril, že príde čas, kedy Milan ukončí svoje funkcionárske pôsobenie v asociácii. Stalo sa - po volebnej konferencii 2016 Čížeka nahradil na poste prezidenta asociácie Mlsna, s ktorým na TOP funkcionárske pozície prišla nová skupina ľudí. Ľudí, ktorí mali rozhodne iný náhľad na fungovanie asociácie ako Čížek a tak prišlo logické rozhodnutie - Milan rezignoval na akúkoľvek činnosť v asociácii a v máji 2017 (tzn. v čase, kedy skončilo zmierom disciplinárne konanie pod taktovkou šéfa komisie Dolanského - asistovali pri tom dokonca aj právnici) avízoval, že v roku 2018 ukončí aj svoje pôsobenie v štruktúrach IFBB.
Zhodou okolností však vznikla organizácia Elite PRO, združenie Elite PRO Slovakia, rozšírili sa edukačné projekty spoločnosti FitnessŠkola s.r.o. a stránky www.fitnesstreneri.sk a Čížek naďalej ostal prepojený so svetom bodybuilding-u a fitness. Aj ako hlavný lektor trénerských kurzov, aj ako lektor v projekte Saskie Cakoci BikiniFitness Camp, aj ako jedna z hlavných osobností združenia Elite PRO Slovakia, ktoré zastrešuje súťaženie Elite PRO športovcov Adély ONDREJOVIČOVEJ, Michala KRIŽÁNKA a spol. A je dobre, že stratou postu prezidenta sa pre Čížeka otvorili nové príležitosti a svoje schopnosti ponúka tým, ktorí si ich cenia.
trenersky kurz cizek

Milan ČÍŽEK vs Igor KOPČEK - interview z roku 2006

Aj keď by ste ma mučili, prisahám, že si nespomeniem, odkedy sa poznáme. Od polovice, alebo až od konca 80. rokov? A odkedy sme vlastne kamaráti? 10 rokov? 15 rokov? Alebo viac? Neviem ... v každom prípade s jeho menom som vždy spájal najlepších kulturistov z Košíc. Dorastencov, juniorov aj mužov. A na čo si spomínam veľmi dobre? Na jeho povestnú neprístupnosť ... na súťažiach vždy stál pri svojich zverencoch, kontroloval im formu a z jeho tváre sa nedalo vyčítať absolútne nič.

My sme na nich hľadeli s obdivom (alebo úžasom) a on akoby bol ľahostajný k forme, akú jeho borci prezentovali na súťažnom pódiu. Spočiatku som si myslel, že je to človek úplne bez emócii a až roky, kedy sa pravidelne stretávame, mi ukázali, že dokáže byť vtipným spoločníkom a spomínaná zdanlivá ľahostajnosť mu iba umožňuje udržať si od zverenca odstup. Odstup, ktorý mu dáva možnosť nielen radiť, ale aj kritizovať, upozorňovať na chyby a nedostatky (niekedy aj nepríjemným, ale o to účinnejším spôsobom) a hľadať riešenie na vylepšenie formy. A myslím si, že i vďaka tomuto odstupu patrí medzi najúspešnejších kulturistických trénerov na Slovensku. Reč je o Milanovi Čížekovi.

Pamätáš sa ešte na naše prvé stretnutie? Vieš kedy a kde to bolo?

Tak na to si už naozaj nepamätám, ale jedno z prvých stretnutí bolo určite na súťažnom pódiu na Majstrovstvách kraja mužov, kde som ja súťažil v kategórii mužov a ty v kategórii juniorov. Kedy to bolo? V ktorom roku? Neviem ...

Poznámka: bolo to v roku 1985, dokonca sme spolu stáli na jednom pódiu a Milan ma (ako 20 ročného juniora, on už bol vtedy vekovo v mužskej kategórii) porazil - on skončil 2., ja 4.

A dokážeš si ešte spomenúť na svoje prvé stretnutie s kulturistikou? Pokiaľ sa pamätám, prešiel si k nej od cyklistiky ...

Po nástupe na Vysokú školu veterinársku (z dôvodu nedostatku času na tréning) som skončil s cyklistikou a keďže predtým som stále športoval (gymnastika, hokej), tak som rozmýšľal čo s voľným časom. Nakoniec, po zvážení všetkých pre a proti, som sa rozhodol pre kulturistiku. Do oddielu VSS Košice ma prijímal MVDr. Alexander Bačinský. Hneď ako ma prvýkrát videl (na to si pamätám veľmi dobre) mi povedal: „Nohy by už pomaly mohli ísť na súťaž, ale ten vrch bude vyžadovať ešte veľa práce.“

Spomenul si, že si ma pamätáš ako juniora z mojej poslednej súťažnej sezóny (priznávam ... určite som nepatril medzi absolútnu slovenskú špičku), kde sme stáli proti sebe ako súperi a ty si ma porazil (smiech). Ja som, na rozdiel od teba, neskôr v mužskej kategórii už nikdy nesúťažil ... Spomenieš si na výsledky, ktoré si v súťažnej kulturistike dosiahol?

Výsledky, ktoré som dosiahol v podstate nie sú výnimočné a v porovnaní s tým, čo dosiahli moji zverenci, ani nestoja za zmienku. Na Majstrovstvách kraja som sa tri krát umiestnil na medailovej pozícii, čo vtedy pri účasti v priemere 15-20 pretekárov v kategórii bolo pre mňa úspechom. Tieto umiestnenia ma oprávňovali k štartu na majstrovstvách Slovenska (v tom čase mohli na M-SR štartovať len prví traja z krajských majstrovstiev v každej kategórii), kde som sa aj napriek každoročne zlepšujúcej forme umiestnil tri krát za sebou na šiestom mieste. Mám aj medailové umiestnenia z pohárových súťaži, ktoré sa poriadali v ďalekom väčšom počte ako teraz – napr. z Tatranského pohára, z ceny Podřevnicka, Veľkej ceny Gottwaldova atď.

Prezraď mi recept, ako sa môže stať v podstate priemerný kulturista ... výnimočným trénerom. Dokonca reprezentačným trénerom!

Už to, ako sa môže stať priemerný kulturista trénerom v oddieli je zaujímavé. Aspoň v mojom prípade. Niekedy v roku 1987 na jednom z konkurzov, čo sa poriadal v oddieli VSS, prišli funkcionári z výboru s myšlienkou, že by sme mohli prijať aj nejakých mladých chlapcov. S podmienkou, že sa im niekto bude trénersky venovať. Mňa sa pýtali, či by som to neskúsil a pristal som.

Sám som si vybral chlapcov podľa kritérií, ktoré som si stanovil, vypracoval som im prvé tréningové plány, poradil s výživou. Medzi nimi boli aj René Gušev a Alexander Sási. Postupom času chlapci získali prvenstvá na majstrovstvách kraja a medailové umiestnenia na majstrovstvách Slovenska a ČSSR. Na jeseň roku 1989 sme partia mladých (medzi nimi Révaj, Sási, Gušev a Bernátová) prestúpili do kulturistického oddielu Družstevná pri Hornáde. A o rok neskôr všetci hore spomenutí získali tituly majstrov Slovenska a ČSFR.

Šaňo Sási sa postupne stal najlepším juniorom v republike a víťazil aj v konkurencii mužov. Súčasný prezident SAKST Michla Čapla v tom čase presadil v Prahe, aby som viedol reprezentáciu na juniorské Majstrovstvá sveta 1991 v Lisabone. Ak si spomínaš, tam Sási získal titul Majstra sveta a Pavel Vitha bol bronzový. V dôsledku vynikajúcich výsledkov juniorov som ostal trénerom juniorskej reprezentácie aj v roku 1992, kedy Sási obhájil titul Majstra sveta a Monika Kenická získala bronzovú medailu. A v roku 1993, po rozpade ČSFR a vzniku Slovenska (myslím si, že práve vďaka dosiahnutým trénerskym výsledkom s juniormi) som sa na nejaký čas stal aj trénerom reprezentácie mužov.

V 90. rokoch sa vravelo, že kto chce z Čechov uspieť na Majstrovstvách Európy, alebo sveta, mal by spolupracovať so Slanařom. A to napriek tomu, že sa oficiálne neobjavoval na žiadnych funkcionárskych pozíciách. Niečo podobné platilo aj o tebe na Slovensku. S koľkými kulturistami si vlastne spolupracoval?

Pretekárov v oddieli bolo veľa (a neboli medzi nimi len kulturisti, ale aj kulturisti a fitnessky), ale spomeniem len tých, ktorí sa prebojovali do reprezentácie:

Alexander Sási - získal dva tituly Majstra sveta. Bol to môj prvý pretekár s medzinárodnými výsledkami, povahovo to je (ako sa hovorí) taká veselá kopa - z ničoho si nerobil ťažkú hlavu. V tom čase sme boli dobrá partia v posilňovni, ale aj mimo nej. Chlapci chodili s nami na preteky, povzbudzovali nás, nechýbala gitara a často sa stávalo, že po pretekoch sme to riadne rozbalili priamo na vlakovej stanici. Spomínam si, že nejakí Košičania prišli za nami taxíkom dokonca na Majstrovstvá sveta do Ankary ... taká sme boli vtedy partia.

Hana Štepánková - bola u nás len dva roky, ale aj za ten čas získala prvý titul juniorskej Majsterky sveta. A to som mal veľa práce presvedčiť kompetentných trénerov, aby ju na preteky do Španielska zobrali.

Michal Rusnák - bol dvojnásobným Majstrom Slovenska a zúčastnil sa na Majstrovstvách Európy 1993 v Budapešti. Nebol geneticky najlepšie stavaný, ale svojou vôľou dosiahol maximum. Veď napr. na Majstrovstvá Slovenska 1995 (kde vyhral), sa pripravoval tak, že do posilňovne chodil ráno o 4:30, v tom čase chodil diaľkovo na vysokú školu a nemal žiadne študijné úľavy, staral sa o jedno dieťa a navyše mal manželku dlhodobo v nemocnici na rizikovom tehotenstve. A zvládol to! To je dobrý príklad nezlomnej vôle!

Jaroslav Horváth - bol mojim zverencom počas amatérskej dráhy, kde získal dva tituly Majstra sveta. Je to najväčší talent kulturistiky aký som kedy videl (a myslím tým aj zahraničných borcov), no škoda, že svoje predpoklady nerozvinul na 100%. Po prestupe k profesionálom sa naše cesty rozišli.

Marietta Žigalová - trénoval som ju rok a pol krátko po tom, keď dosiahla pod tvojim vedení TOP úspechy medzi amatérkami a následne prestúpila od amatérov medzi profesionálne fitnessky. Pri väčšej snahe mohla dosiahnuť ešte výraznejšie výsledky v profesionálnom tábore a z môjho pohľadu s profi kariérou skončila príliš skoro.

Igor Kočiš - trénuje pod mojim vedením od začiatku športovej kariéry až doteraz. Je podľa výsledkov najúspešnejším kulturistom Slovenska - získal štyri tituly majstra sveta, titul víťaza svetových hier a dva tituly majstra Európy. Igor je dobrý chlapec, zo začiatku bol až príliš skromný, preto mojou najťažšou úlohou bolo - zdvihnúť mu sebavedomie. Celý čas na tom pracujem a nie som si istý , či jeho sebavedomie je už na požadovanej úrovni.

Štefan Havlík - taktiež bol u nás v oddieli od začiatku svojej kariéry a pod mojim vedením trénuje prakticky až doteraz. Získal dva tituly majstra Európy a titul Majstra sveta. Je cieľavedomý v tréningu a dá sa na neho spoľahnúť, že odtrénuje všetko, čo je naplánované.

Natália Lenártová - prišla k nám ako 18 ročné dievča s tým že chce byť fitneskou. Bolo mi jasné, že má presnú predstavu o tom, čo chce a pre fitness mala aj dobré predpoklady. No z môjho pohľadu najdôležitejšie bolo vysvetliť jej, čo všetko príprava top fitnesky obnáša. Našťastie, veľmi rýchle sa s tým stotožnila a aj preto teraz dosahuje vynikajúce výsledky.

Katarína Verbovská – k fitness prešla od atletiky, kde dosahovala iba priemerné výsledky. Ako fitnesska je podstatne úspešnejšia – tu získala titul majsterky Európy a dva tituly majsterky sveta.

Andrej Mozoláni – je síce zo Žiliny, ale súťaží za náš oddiel 4 roky a naša spolupráca už priniesla ovocie vo forme titulu majstra Európy a titulu majstra sveta. Andrej môže dosiahnuť ešte viac, ale jeho najväčší problém je diéta. V jeho prípade vynakladám nesmierne úsilie presvedčiť ho, že úbytok na hmotnosti nie je podstatný, ale že rozhodujúca je dôslednosť v diéte.

Rasťo Solár - tomuto chlapcovi sa venujem tretí rok a naša spolupráca vyústila doteraz v zisk dvoch strieborných medailí na majstrovstvách Európy.

Samozrejme, že sa trénersky podieľam na príprave všetkých reprezentantov SR aj keď nesúťažia za náš oddiel. Pre mňa, ako štátneho trénera nie je rozhodujúce kto za ktorý oddiel súťaží, rozhodujúce sú výsledky reprezentácie.

POZNÁMKA: Čížek, ako repre tréner, počas nespočetných rokov na poste repre trénera nemal na TOP súťažiach ANI JEDNÉHO POZITÍVNEHO ZVERENCA na anabolicko-androgénne steroidy resp. prekročený pomer epitestosterón/testosterón, ktorý signalizuje zneužívanie farmaceutík s obsahom testosterónu, alebo jeho esterov.

Určitú dobu si bol spoločne s Ondrejom Žembom na poste reprezentačného trénera, no nasledujúce roky si bol oficiálne iba „osobným trénerom najlepších slovenských kulturistov“. Prečo si sa nepokúšal o získanie pozície štátneho trénera v tomto období? Pre mnohých bola a stále je nepochopiteľná tvoja vtedajšia snaha zostať v pozadí, neupozorňovať na seba.

S Ondrejom Žembom sme boli spoločne v pozícii štátneho trénera v roku 1993. Po tomto roku nám už zmluvy nepredĺžili, naštrbili sa vzťahy s vedením asociácie a dnes s odstupom času môžem povedať, že aj mojim pričinením. Bol som mladý a do všetkého som chodil ako sa hovorí po hlave, snažil som sa riešiť problémy priamočiaro a niekedy za každú cenu. Aj napriek tomu, že som nedostal dôveru viesť reprezentačný team, na kulturistiku som nezanevrel a aj v období od roku 1995-1997 moji pretekári boli najlepší na Slovensku.

V roku 1998 som bol rok služobne v USA, trochu sa situácia na mojej strane upokojila a zmena prostredia mi určite prospela. No a na strane asociácie došlo k zemetraseniu, keď pod vedením Róberta Brimicha bolo niekoľko dopingových problémov, ktoré vyústili až do jeho odvolania z postu trénera slovenskej reprezentácie. Keď som sa vrátil z USA, prezident asociácie Čapla mi ponúkol miesto reprezentačného trénera mužov, ktoré som prijal a túto prácu robím nepretržite až doteraz.

Myslím, že približne od konca 90. rokov registrujem tvoj vstup ako poradcu na doplnkovú výživu aj do sveta iných športov. Aký si mal k tomu dôvod?

Ohľadne doplnkovej výživy sa v tom čase už písalo pomerne veľa, ale tie poznatky neboli ucelené a tak som sa pustil do štúdia tejto problematiky. Získaval som prehľad aj konzultáciami s kolegami (napr. so Zbyňkom Slanařom, ktorý v tom čase už mal firmu na dovoz výživových doplnkov do Českej republiky). Postupne som získal prehľad a stal sa možno známy v tejto oblasti, to je snáď dôvod, prečo ma oslovili aj predstavitelia iných športov.

Jedným z prvých bol Richard Galovič, ktorý manažérsky pomáhal Slavomírovi Kňazovickému. Z tejto práce som mal radosť - Slavo získal medailové umiestnenia na Olympiáde, stal sa majstrom sveta a príprava na OH Sydney bola vynikajúca. Rišo ma potom poprosil o pomoc pri príprave tenistu Krošláka, ktorý sa v tom čase začal prepracovávať do tenisovej špičky.

Keďže boli dobré vzťahy medzi trenčianskou Duklou a zväzom, tak nejako prirodzene som sa podieľal na príprave cyklistov - šprintérov na OH v Sydney, kde chlapci dosiahli doteraz (za éry samostatného Slovenska) historicky najlepšie umiestnenie – skončili na 6. mieste. Počas letného obdobia som viackrát pripravoval hokejistov na NHL (napr. Jiří Bicek, Rasťo Pavlikovský atď.), robil som konzultanta na doplnkovú výživu hokejistom HC Košice a posledný rok pôsobím v HC Tatravagónka Poprad.

Nie je tajomstvom, že ste dlhé roky v kontakte s bývalým trénerom viacerých špičkových českých kulturistov Zbyňkom Slanařom. Ako vlastne došlo k tomu, že dvaja najuznávanejší kulturistický odborníci z Čiech a Slovenska sa stali blízkymi priateľmi? Od kedy sa poznáte?

Tak prvé stretnutie so Zbyňkom Slanařom bolo ozaj nevšedné. Bolo to v roku 1991 na populárnej súťaži v Mariánskych Lázňach. Ja som bol poverený viesť ako tréner reprezentáciu na juniorské majstrovstvá sveta v Portugalsku. Na tejto súťaži sa zúčastňujú aj pretekári masters a jednou takou pretekárkou bola aj Jarka Kastnerová, ktorá prišla na bankete za mnou že mi predstaví jej trénera, ktorý mal cestovať s nami. Predstavila ho:“ To je môj tréner a tréner Pavla Jablonickeho!“ Skoro som zdúpnel a neveriacky sa díval na toho človeka a pomyslel som si: „Tak ak tento človek trénuje Jablonického, to ho môže trénovať kde kto?“ Zbyňo mal dlhé vlasy, na sebe ošúchané rifle, nejakú starú koženú bundu a hlavne cigaretu v ústach (ja som nikdy nefajčil a v športe túto neresť považujem za neprijateľnú). No v Portugalsku sme mali super partiu, každý každému žičil, navyše so Zbyňom sme mali na mnohé veci rovnaké názory. Jednoducho sme sa skamarátili a nejako prirodzene sme potom v nasledujúcich rokoch spoločne konzultovali prípravy mnohých mojich, ale aj jeho pretekárov. Za Zbyňom som napríklad chodieval aj s Jarom Horváthom na sústredenia, krátko pred významnými súťažami, kde mal Jaro možnosť trénovať spoločne s Pavlom. Raz to dokonca vyšlo tak, že sa Pavol pripravoval na Olympiu a Jaro na MS. Zbyňo má na mňa upokojujúci vplyv, ja som viac impulzívny a náročný na pretekárov - on je taká vyrovnaná, kľudná povaha len tak ho niečo nerozhádže. Vhodne sa dopĺňame.

Určite sleduješ vývoj kulturistiky v Čechách a na Slovensku. Kto zo súčasných borcov ťa najviac upútal? A kto zo zahraničných?

V Čechách ma v poslednom čase najviac upútal Osladil. Mal som ho možnosť vidieť prvýkrát minulý rok na ME a veľmi sa mi z kulturistickej stránky páčil. Na medzinárodnej scéne teraz nie je žiadny výrazný talent, uznávam Dextera Jacsona, ale chýbajú mi pretekári typu Flexa Wheelera a jemu podobní.

Patríš ku skupine ľudí, ktorá si dobre pamätá na úspechy československej kulturistiky v 80. rokoch, na úspechy a neúspechy českých aj slovenských kulturistov v rokoch nasledujúcich. Ktorých z nich by si zaradil do desiatky našich najlepších kulturistov všetkých čias a prečo?

To je ťažká otázka a nerád by som niekomu ublížil, no na najvyššie miesto by som dal asi Pavla Jablonickeho, Igora Kočiša a Jara Horvátha. Ku kulturistom z 80. rokov mám stále veľkú úctu za to čo dosiahli, v tom čase boli mojimi vzormi a my sme sa od nich veľa naučili. A tak mená ako Stach, Pek, Dantlinger, Tlapák, Holič, Jastrzebský, Uriček a Veselý vo mne stále vzbudzujú vďaku a úctu.

A ako by vyzerala tvoja TOP desiatka všetkých čias v medzinárodnom zložení?

Určíte na prvom mieste by bol Schwarzenegger, nie len za to čo dosiahol v kulturistike, ale aj za to, že sa presadil v top show biznise v USA. A teraz za to, že to dotiahol až na guvernéra Kalifornie, čo tiež nebolo jednoduché. Aj keď som pod jeho správou v Kalifornii strávil len pomerne krátky čas, mal som dojem, že túto časť USA vedie dobrým smerom. Videl som ako vzniká mnoho projektov v oblasti školstva, venoval peniaze do rozvoja športu, kultúry atď. Tu u nás sa o tom iba hovorí, no len v San Diegu (kde som pôsobil nejaký čas) je tých rekreačných športovísk viac, ako snáď na celom Slovensku.

Ktorý svoj trénerský úspech si najviac ceníš? S ktorým kulturistom alebo kulturistkou sa ti najlepšie spolupracovalo?

Nedá sa jednoznačne povedať, že ktorý úspech športovca si ja najviac cením, pretože každý titul Majstra sveta, Európy, alebo aj Slovenska má svoju váhu. Bol získaný daným športovcom v danom čase a myslím si, že malým dielom som ku každému prispel aj ja svojou prácou. Ale spomeniem snáď ten posledný, kedy som zvolil neobvyklú stratégiu a to som sa rozhodol naozaj na základe skúsenosti a momentálnych možností. Bolo to na posledných MS. Asi 2 hodiny pred finále (ešte na hoteli) som sa pozrel posledný krát na Andreja Mozolániho, ako je to s jeho formou a moc sa mi to nepodávalo. Rozhodol som sa preto pre tzv. vaňovú kúru, aby som z jeho tela dostal von čo najskôr cca trištvrte litra vody. Andrejovi sa samozrejme nechcelo – protestoval, ešte aj Števo Havlík (ktorý bol som mnou na izbe) sa čudoval, prečo som to neurobili skôr. Autobus bol už dole pripravený, že nás odvezie na finále a ja tu zavelím – vaňová kúra! To, že som to urobil na poslednú chvíľu, bola moja stratégia, aby som pretekárovi nedal šancu nad tým rozmýšľať - ten je v strese a nerád sa podrobuje ešte ďalším nepohodlnostiam. Andreja poznám a som si istý, že keď by som mu to povedal skôr, bola by okolo toho dlhá navyše nič neriešiaca diskusia. Chodil by sa pýtať ďalších spolubojovníkov, čo kto na to a to som chcel vylúčiť. Skrátka som mu povedal, že bude 15 min vo vani. Potom sme si zobrali taxík a došli skoro tesne pred finále. Výsledok už všetci viete - Andrej bol o triedu lepší ako v semifinále a vyhral.

Registruješ aj trénerské neúspechy? Z čoho, alebo z koho si bol najviac sklamaný?

Samozrejme, každý tréner má aj neúspechy. Neúspech je aj to, ak talentovaný chlapec skončí s kulturistikou a ja som ho nedokázal presvedčiť, že na to má. V poslednom čase som intenzívny pocit neúspechu prežíval nie v súvislosti s kulturistikou, ale hokejom – bola to prehra hokejistov SKP Tatravagónka Poprad vo finále ligy so Žilinou. Celý rok som sa staral o ich výživu , pitný režim, kondičný tréning a nevyšlo to. Hoci strieborné medaile sú historicky najúspešnejšie umiestnenie hokejistov Popradu za ich existencie, predsa len stále škrie ten posledný krok, ktorý sa nepodarilo dotiahnuť do konca. Ale taký je šport - na jednej strane krásny, že ti umožní počúvať tóny štátnej hymny na MS alebo ME, na druhej strane je to tiež smútok z prípadnej prehry.

V českej kulturistike je nepomerne viac dopingových prípadov ako na Slovensku, no aj u nás bolo obdobie, kedy sme mali viacero dopingových škandálov, dokonca na medzinárodnej pôde. Aký je tvoj názor na dopingovú problematiku? Má v súčasnom svete zmysel proti nej bojovať spôsobom, aký sa aj v kulturistike pomaly stáva štandardom?

Samozrejme, že boj proti dopingu v športe má zmysel, ale dôležité je. aby tento boj bol všade rovnaký, aby mal každý rovnaké podmienky. V poslednom čase sa vyvíja stále viac povolených prostriedkov, ktoré reálne dokážu zvýšiť športovú výkonnosť a v porovnaní s minulosťou sú tu nové progresívne metódy tréningu, nové posilňovacie zariadenia takže perspektívy na ďalší rozvoj športovej výkonnosti tu reálne existujú aj bez dopingu.

Čo povieš na súčasnú kulturistiku v jej profesionálnej podobe? Má zmysel, aby najlepší amatérski kulturisti zvolili prestup do profi tábora? Spomínam si, že pred rokmi si sa ku kulturistickým profesionálom vyjadroval veľmi kriticky (mimochodom, keď sme pred 4-5 rokmi rozoberali výsledky jednej z „Olympií“, Milan ku každému mal nejaké pripomienky ... ten je deformovaný, ten má slabé paže, ten má katastrofálny hrudník ... kritizoval, kritizoval; keď so sa ho opýtal, že kto sa ako-tak približuje k jeho predstave „profesionálneho kulturistu“ po dlhom, veľmi dlhom uvažovaní povedal ... v podstate môže byť Wheeler).

Profesionálna kulturistika je vrchol ľadovca a ja si veľmi vážim všetkých chlapcov, ktorí tam súťažia. Je to naozaj zamestnanie na celý deň a keď chceš dosiahnuť vrchol, nesmieš nič zanedbať. Snáď by som trochu zmenil filozofiu profi kulturistiky. Nemala by byť len o mohutnosti, vyrysovanosti a kvalite svalstva, ale aj o celkovej harmónii a vyváženosti. V poslednom čase sa mi zdá, že sa aj v profi kulturistike znovu začína raziť tento trend. Ja sám som vždy uprednostňoval a trénoval chlapcov s estetickou postavou - čí to už bol v začiatkoch Šaňo Sási, Jaro Horváth, Igor Kočiš, Štefan Havlík. A všetci z nich to dotiahli až na titul majstra sveta. V poslednom období v tomto duchu vediem aj Andreja Mozolániho a Rasťa Solára.

Mimochodom, trénuješ ešte? Viem, že v minulosti ste v oddieli pred letom organizovali oddielovú súťaž, ktorej si sa pravidelne zúčastňoval ... Akú máš momentálne formu? A aké sú tvoje aktuálne výkony?

Čo sa týka tréningu, som v posilňovni skoro každý deň, ale trénujem tak 4-5x týždenne. Moja forma je teraz povedal by som katastrofálna, ale určíte sa v najbližšom čase pokúsim s tým niečo urobiť. Však ako my u nás v posilke vravíme „ leto sa blíži....“ Výkony sú zodpovedajúce môjmu veku, nerobím posledných 5-6 rokov tréning na výkony, ale pre svoje potešenie a zdravie.

O tvojom súkromí sa toho veľa nevie a mnohí sa ma pýtajú, čo robíš a čím sa zaoberáš, ako vyzerá tvoj živo mimo kulturistiky. Čo môžem o tebe prezradiť?

Napríklad to, aké mám zamestnanie - robím na Univerzite veterinárskeho lekárstva na katedre infektológie, kde učím predmet infekčné choroby slovenských, ale v prevažnej miere zahraničných študentov (v prípadoch, kde je vyučovací jazyk angličtina). Môžem sa pochváliť, že som na univerzite, ktorá ako prvá na Slovensku bola akreditovaná EU a naše diplomy už viac ako 9 rokov platia vo všetkých štátoch EU bez obmedzenia. Z vedeckej stránky som sa dlhú dobu venoval probiotikám a v poslednom čase študujem problematiku zranení a ischémie miechy. Môj voľný čas rozumným spôsobom rozdeľujem medzi rodinu a šport - sme taká športovo založená rodina. Manželka okrem toho, že pracuje v neurobiologickom ústave SAV (ako žiadaný vedecko-výskumný pracovník dokonca určitý čas pôsobila v USA) sa venuje aj spinningu ako inštruktorka , syn Peter hrá hokej v kategórii dorastu (už dve sezóny hrá v Poprade a tento rok prestupuje k juniorom; občas sa chodím pozrieť na jeho zápasy ako sa mu darí a snažím sa mu pomôcť svojimi radami) a dcéra sa venuje atletike. Jej hlavnou disciplínou je skok o žrdi - zatiaľ je úspešná, môžem sa pochváliť, že túto halovú sezónu skočila najlepší svetový výkon vo svojej vekovej kategórii.

A celkom na záver - porozmýšľaj a vymenuj faktory, ktoré podľa teba zohrávajú v príprave každého kulturistu špecifickú úlohu na ceste za úspechom.

1. mentálna pripravenosť a vôľa niečo dosiahnuť - aj keď nemáš tie najlepšie anatomické predpoklady, veľa môžeš dosiahnuť nesmiernou drinou a obetavosťou v príprave. Chceš príklad? Napr. Juraj Vrábel, Michal Rusnák atď.

2. anatomické predpoklady - ak máš dobré anatomické predpoklady cesta ku vrcholu je vždy ľahšia.

3. tréning a tréningové nasadenie - bez toho sa nedá dosiahnuť nič a pretekár sa musí naučiť najprv prekonávať bolesť a neskôr ju už ani nevnímať. Jedným z borcov, ktorý to naozaj dokázal, je Števo Havlík

4. dobrý tréner - ale pozor, dnes máme na Slovensku množstvo „ odborníkov“, ktorí však ešte nič nedosiahli. Tí môžu urobiť viac škody ako osohu. Na druhej strane aj ja vyžadujem aby mi moji pretekári bezpodmienečne verili na 100%. Ta dôvera je veľmi dôležitá, keďže ja sa venujem štúdiu či už výživy, tréningových metód atď. denne 2 hodiny a je mi jasné, že pretekári na to nemajú čas. Ak má mať spolupráca zmysel, musí tu byť obojstranná dôvera.

5. podpora najbližšej rodiny - je veľmi dôležitá, pretože bez dobrého zázemia a psychiky sa nedá poriadne trénovať. Napr. vždy som vedel, ak mal niekto z mojich zverencov nejaké problémy v rodine - či už s frajerkou, alebo v prípadoch, kedy im ochorel niekto z najbližších. Všetko sa to odrazilo na ich tréningu, nasadení, vôli podávať špičkový výkon. Bez dobrej psychiky ani na tréningu nepodáš zodpovedajúci výkon.

Ďakujem za rozhovor!

Diskusia k článku:

AMIX diskusia
diky pane kopcek
autor: pepek | dátum: 13.06.2006 20:05:07

skoda ze uz se o martinovy kentosovy nemluvi rad bych vydel jak vypada ted jestly se udrzuje ve forme

...
autor: kopcek | dátum: 07.06.2006 15:26:59

palestra - neviem,ako si to myslel my sa s panom Čizekom o kulturistike rozpravame ozaj iba vynimocne

pepek - dobry, nie dobry VELMI DOBRY postreh! Najblizsie ked budem s panom Cizekom, nadhodim aj tuto temu. Zrejme budem musiet clanok doplnit. Mimochodom, Martin Kentoš bol cca pred 2 mesiacmi doma, mam nieco nafotene, ked bude menej exponovane obdobie, posuniem to tu do FOTOGALERIE. Ak bude Peter (samozrejme) suhlasit ... 

Cesta do Dubnice
autor: palestra | dátum: 07.06.2006 15:02:02
Hehe ale bola ta debata 95% o kulturistike :DDD  A ked ratame k tomu aj fitnesky tak je to 100% :))
Bez predmetu
autor: pepek | dátum: 07.06.2006 14:42:50
zapomel se zminit o martinu kentosovy