O ruských kulturistoch (v minulosti bolo jedno, či sú z Litvy, Ukrajiny, alebo Ruska ... všetci pre nás boli Rusi) sme už v 80. rokoch tušili, že sa medzi nimi nájde zopár takých, ktorí by dokázali poriadne potrápiť našich najlepších. Z času na čas na dávno zabudnutú súťaž „O pohár časopisu Tréner“, alebo medzinárodnú súťaž socialistických krajín v Neubrandenburgu skutočne prišlo zopár rusky hovoriacich borcov, vedeli sme o úspechoch estónskeho emigranta Oleva Anusa (Estónsko bolo svojho času jednou zo sovietskych republík; Anus bol úspešný vo federácii IFBB aj NABBA) ale tí skutočne najlepší ostávali pre nás neznámi. Situácia sa o čosi zlepšila vstupom Sovietskeho zväzu a po jeho rozpade aj bývalých sovietskych republík do federácie IFBB, ale napriek tomu o ruských kulturistoch vedia niečo hovoria iba niekoľkí kulturistickí odborníci, a mnohí z nás stále hádajú, aké majú tréningové podmienky, ako trénujú, ako vyzerá ich predsúťažná príprava, nehovoriac už o ruských kulturistických legendách (a teraz nemám na mysli Dubinina, o ktorom sa pred 20-25 rokmi tvrdilo, že ako jediný dokáže konkurovať Arnldovi). Jednou z týchto ruských legiend je nepochybne Nikolaj Nikolaevič Jasinovskij, ktorý bol prvým Rusom s profikartou. Na jeden rozhovor s Jasinovským (uskutočnil sa krátko po jeho návrate späť do Ruska) som natrafil náhodou pri jednej z mojich návštev Ruska a poviem vám pravdu ... jeho otvorenosť bola šokujúca. Posúďte sami.
Nikolaj, skús si spomenúť, ako si sa dostal ku kulturistike?
Myslím, že za všetko môže hokej. V meste Vorkuta som v žiackej kategórii patril k najlepším, ale séria zranení znamenala, že sa moja výkonnosť výrazne znížila. Nedával som toľko gólov, nebol som dostatočne tvrdý v osobných súbojov, bál som sa ďalšieho zranenia. Nehrával som naplno a s radosťou tak, ako kedysi a tak som musel rozmýšľať čomu sa budem venovať ďalej. Veď roky som športoval a nevedel som si predstaviť, že sa budem celé dni a mesiace potulovať s ostatnými po meste. V tom čase v našom meste sa niektorí chlapci začali trénovať s činkami a nie preto, aby dokázali zdvihnúť vyššie váhy, ale aby mali väčšie svaly. Pre mnohých tento „nový šport“ bol nepochopiteľný, ale mňa kulturistika zaujala. Z časopisov som poznal Sergeja Zajceva, powerliftera, ktorý vyhral aj majstrovstvá ZSSR v kulturistike a samozrejme, chcel som sa mu vyrovnať. A hlavne, chcel som sa od neho dozvedieť všetky tajomstvá a postupy, vďaka ktorým bol silný a zároveň prekvapujúco svalnatý.
A podarilo sa?
Samozrejme, ja keď si niečo zoberiem do hlavy, idem za tým tvrdohlavo ako býk. Po ukončení strednej školy som pokračoval v štúdiu na Moskovskom telovýchovnom inštitúte a práve v Moskve som sa so Zajcevom nielen stretol, ale začali sme aj spoločne trénovať. Boli sme sparingovia, sprevádzal som ho na všetkých jeho súťažiach, pozorne som sledoval všetky jeho postupy. Samozrejme, aj ja som chcel súťažiť, ale čakal som na ten vhodný okamih – chcel som byť hneď na prvej súťaži úspešný. Môj čas prišiel v roku 1986 – na majstrovstvách Moskvy som skončil nespravodlivo na 2. mieste (trénerom víťaza bol hlavný rozhodca ... takže som nemal šancu; bolo ale fajn počúvať, ako diváci vypískali víťaza a mne tlieskali), o pol roka neskôr som vyhral Pohár Moskvy a na majstrovstvách ZSSR som skončil piaty. Trénoval som ozaj tvrdo, až fanaticky. Býval som na opačnom konci Moskvy, takže do posilovne som musel dochádzať aj hodinu-hodinu a pol tam a potom späť. Trénoval som aj dvojfázovo, pretože som si myslel, že takto naberiem viac svalovej hmoty ... všetky moje tréningy boli extrémne tvrdé, trénoval som intenzívne a so záťažami, ktoré pre mnohých boli nepredstaviteľne veľké.
Myslím, že práve v nasledujúcich mesiacoch po tvojom prvom súťažnom vystúpení vynikli fámy o tom, že za svoje úspechy vďačíš nie tréningu, ale extrémne vysokým dávkam AAS.
Jasne, ak niečo dokážeš, vždy za tým sú AAS! A prirodzene, vždy v obrovských dávkach. Ľudia nechápu, že AAS v kulturistike sú iba doplnkom tréningu, extrémne tvrdého tréningu a správnej výživy ... sami o sebe nič nedokážu. Samozrejme, aj ja som čo-to počul o svojich neuveriteľných dopingových dávkach ... tie čísla boli rozprávkovo vysoké. Ja som nikdy nezapieral, že som aplikoval aj AAS, ale iba v rozumných dávkach a v krátkych cykloch – METANDROSTENOLON – Akrichin (ruské farmaceutikum s obsahom methandienone; 5 mg v jednej tablete) denne maximálne 6 tabliet, NEROBOLIL (maďarské farmaceutikum s obsahom nandrolone phenylpropionate; 1 ampulka obsahovala 25 mg; jeho výroba bola ukončená počiatkom 90. rokov) týždenne 3 ampulky a TESTENAT (ruské farmaceutikum, ktoré v ampulke obsahovalo 20 mg testostrone propionate a 80 mg testosterone enanthate; jeho výroba bola ukončená pred piatimi rokmi ). V 80. rokoch sa v amatérskej kulturistike dopingové testy ešte nerealizovali (poznámka - po prvý krát sa testovanie uskutočnilo v roku 1984 na majstrovstvách sveta XXX, pozitívnych bolo 14 borcov) takže hovoriť o nejakom zneužívaní zakázaných látok sa v tomto prípade nedá. Pravdou ale je, že dávky AAS, ktoré som aplikoval sa zvýšili až po prestupe do tábora profesionálov ...
Skús spomenúť, čo všetko predchádzalo tvojmu prestupu do profi tábora, pretože mnohí začínajúci kulturisti sa naivne domnievajú, že stať sa profesionálom a jesť profesionálny chlieb je v USA veľmi, veľmi jednoduché.
Čo to mu predchádzalo? Emigrácia! Koncom 80. rokov viacerí moji priatelia seriózne uvažovali o odchode zo Sovietskeho zväzu, plánovali si ďalší postup po odchode do USA. Ja som o emigrácii neuvažoval ale koncom 80. rokov ma vybrali do ruského kulturistického družstva, ktoré Američania vyzvali na súťaž. Prehrali sme jednoznačným rozdielom a aj keď ma v amerických kulturistických časopisoch označili za jediného, kto mohol ako-tak Američanom konkurovať, videl som, že vo všetkom sme výrazne zaostávali. A ak som chcel ďalej napredovať, musel som z Ruska odísť. Krátko po tomto stretnutí ma opäť pozvali do USA na fotenie odevov, ktoré vyrábal Brian Moss a tak som využil príležitosť. Ostal som v USA.
A stal si sa profesionálny kulturistom.
No nebolo to také jednoduché. V tom čase v USA existoval postup, akým sa môžeš stať profesionálom – kartu získa iba víťaz niekoľkých najvyšších súťaží. Ja som sa pripravoval na súťaž Emeral Cup, víťaz ktorej automaticky postúpil na šampionát USA federácie NPC, kde by som sa mohol uchádzať o profi kartu. Vyhral som kategóriu do 90 kg, o rok na to som zvíťazil aj v kategórii nad 90 kg, ale Američania mi stále bránili zúčastniť sa najvyššej americkej súťaže – podľa prezidenta NPC Jim Maniona začiatkom 90. rokov na americkom šampionáte mohli súťažiť iba Američania. Viac krát som telefonoval s Manionom, vysvetľoval som mu moju situáciu, no nepochodil som. Už som bol z toho zúfalý – z Ruska som odišiel preto, aby som sa mohol ďalej rozvíjať, súťažiť, ale predpisy mi jednoducho bránili postaviť sa na súťažné pódium s najlepšími americkými kulturistami o bojovať o vstup medzi profesionálov. Na ďalšie riešenie som prišiel úplne náhodou – stretol som sa s Johnom Pollakom, ktorý mi navrhol, aby som štartoval na šampionáte Strednej Ameriky a Karibiku. Navyše mi pomohol vybaviť mexický pas a tak som mohol štartovať. Víťazom sa stal Darrem Charles a dostal profi kartu. Ja som opäť vyšiel naprázdno. Znechutený som odišiel do Los Angeles a pomaly som už rezignoval, keď mi pomohol Wein de Milia – ak poradil mi, aby som si zaobstaral doklad o tom, že som skutočne zvíťazil na Ruskom šampionáte. Hneď v ten deň som telefonoval do Ruska a za krátky čas som mal všetky potrebné doklady a de Milia zariadil všetko ostatné. Stal som sa prvým Rusom, ktorý mohol súťažiť s najlepšími kulturistami sveta.
Zmenilo sa niečo v tvojom živote po prestupe medzi profesionálnych kulturistov?
Podstatne – predovšetkým mi vzrástli náklady na prípravu. Ak si amatérom, na „vitaminizáciu“ minieš niekoľko násobne menej peňazí, ako profesionál. Navyše, ak chceš byť úspešným, musíš súťažiť – čím viac tým lepšie. Rozhodcovia ťa spoznávajú, vedia o tebe a postupne sa staneš známy. A ak si známy, máš lepšie ponuky zo strany sponzorov a už sa ti nemôže stať, že ťa na súťaži prehliadnu. Chceš čísla? V príprave na prvú súťažnú sezónu som minul 22.000 USD a vrátilo sa mi 4.000 za dve 4.miesta – na Niagara Falls a Chicago Pro. De Millia ma síce ešte pozýval na súťaž Night of the Champion, z ktorej na Mr. Olympiu postupujú až piati borci (z predchádzajúcich súťaží iba traja) ale po dohovore s trénerom Nol Fullerom som tam nakoniec necestoval. Mojím cieľom bolo dostať sa do desiatky, na Mr. Olympia som si ešte netrúfal. Možno o rok ...
Z čoho si žil?
Mal som podpísaný kontrakt na 2.000 USD s jedným miestnym Gym-om a neskôr som sa spojil s manažérom Achima Albrechta, ktorý mi hľadal možnosti na exhibičné vzstúpenia. V USA sa cez víkendy organizujú rôzne amatérske súťaže, na ktorých exhibične vystupujú práve profesionáli. Ak usporiadajú ešte seminár, ich honorár je o niečo vyšší, k tomu si pripočítaj niečo z predaja fotografií – 5-10 USD za kus. Dorian Yates v tom čase za exhibíciu dostával 4.500 USD, za seminár 2.500. Profesionáli na mojej úrovni (napr. Mike Francois, Jimm Quinn) dostávali 2.500 USD za exhibíciu a 1.500 USD za seminár. Ak si mal šťastie, mal si 6-8 exhibícii mesačne a to už stálo za to, nemyslíš? Navyše, pre Američanov som bol zaujímavý – bol som Rus, chceli vidieť na vlastné oči, čo som v kulturistike dokázal. Navyše pomerne veľa sa o mne písalo aj v kulturistických časopisoch. Pamätám si na miesta, kde som predal prakticky všetky fotografie, ktoré som so sebou priviezol a cestoval som po celej Amerike – bol som na Alijaške aj v Portoriku. Všade, kde mi boli ochotní platiť. Neskôr sa mi podarilo získať pomerne dobrý kontrakt na propagáciu tréningových trenažérov a doplnkov výživy. A vynášal mi aj predaj AAS, ktorým som sa v USA zaoberal.
Mal si medzi profi-kulturistami blízkych priateľov?
Veľmi dobre som vychádzal s Dorianom a Achimom Albrechtom, s ktorými sme sa pravidelne navštevovali. Dobre som vychádzal s Shawn Rey-om aj Vic Richardsom, no ten dokázal naše priateľstvo dokonale využiť. Raz mi zatelefonoval, že je v Seatly a hodilo by sa mu, ak by mohol pobudnúť týždeň-dva so mnou v mojom dome. Akurát som sa pripravoval na jedno z mojich vystúpení, tak som si povedal, že jeho pomoc pri tréningu by sa mi hodila. No poviem ti, tých desať dní, ktoré u mňa Vic býval, to bolo utrpenie. Choval sa ako prasa – nejedol, on doslova žral. Stále a veľa. Veľmi veľa. On dokázal do seba natlačiť kopy ryže rýchlosťou, až sa zdalo, že ju nežul, ale rovno hltal. Na posedenie jedol celé vrecká vločiek, ktoré jednoducho nasypal do hrnca, zalial vodu z vodovodu a pojedol. Vločky nevaril, lebo podľa neho varením vločky strácajú cenné vitamíny. Keby som ja jedol toľko čo Vic, sedel by som s tanierom v rukách celý deň. Navyše, bol veľmi otravný. Mal som 4 dni do vystúpenia, no on neváhal ma zobudiť o druhej ráno, aby som s ním šiel niečo nakúpiť, lebo má hlad. Do supermarketu mal iba 70 m, no ja som tam musel ísť s ním – v Nigérii je vraj taký zvyk, že hostiteľ vychádza hosťovi maximálne v ústrety. Poviem ti, liezol mi riadne na nervy. Nie som rasistom, ale černocha by som si už do môjho domu nevpustil.
A je to pravda, že bol úplný naturál?
Naturál? Keď bol u mňa na vlastné oči som videl, ako v jeden deň do seba vpichol 25 ml AAS Equipos (obsahuje veterinárny AAS boldenone undecylenate; 50 mg na 1 ml) a rôzne tabletky jedol po hrstiach. Naturál? Veď pri výške 170 cm vážil 150 kg a jeho stehná mali obvod 102 cm. Myslíš, že niekto bez AAS by niečo podobné dokázal? Bol obrovský, no napriek tomu sa bál súťažiť. Naturál ...
