Niečo o stanazolole - kto potopil Bena Johnsona?

Niečo o stanazolole - kto potopil Bena Johnsona?

UPOZORNENIE: Nasledujúce informácie boli použité z knihyAnabolické steroidy a východná Európa – bez cenzúry so súhlasom autorov, ktorými sú Ing. Igor Kopček a MUDr. Emil Kopček. Článok bol publikovaný v roku 2006.

Ak by ste urobili anketu medzi športovcami, športovými novinármi a funkcionármi o najväčší dopigový škandál 20. storočia, nepochybujem, že väčšina by si spomenula na Olympijské hry v Soule a Kanaďana Bena Johnsona. A ani ja nie som výnimkou ... celý svet s úžasom hľadel na chvíľu, keď svalnatý Ben dokázal poraziť neporaziteľného Američana Carlsa Lewisa v behu na 100 m vo svetovom rekorde 9,79 (a mohutne mu za jeho výkon aplaudoval) aby na druhý deň ten istý svet Bena odsúdil po tom, ako predseda lekárskej komisie MOV princ Alexander de Merod na tlačovej konferencii oznámil, že antidopingová kontrola dokázala v jeho tele prítomnosť AAS stanozolol (pravdupovediac, ja som ho neodsuzoval, len mi ho bolo ľúto, že sa dal nachytať na hruškách ... a zaujímalo ma, čo vlastne ten stanozolol je). Olympijský víťaz a svetový rekordér Ben Johnson sa v tom okamihu stal hanbou, škvrnou športového sveta a Olympijských hier. Aj napriek tomu, že jeho dávkovanie bolo v porovnaní s dávkami zneužívanými bodybuildermi v príprave na súťaž zanedbateľné.

Johnson sa snažil obhájiť (napríklad tvrdením, že sa krátko pred Soulom podrobil opakovane niekoľkým dopingovým kontrolám, ktoré všetky dopadli rovnako – boli negatívne), žiadal rozbor B-vzorky, útočil na neprofesionalitu antidopingového laboratória v Soule, ale výsledok bol taký, ako som očakával – pozitivitu potvrdila aj B-vzorka, Ben musel zlatú medailu vrátiť, dostal dištanc a ostala mu iba hanba (a opovrhnutie). Navyše, v rodnej Kanade sa spustilo vyšetrovanie, ktoré malo dať odpoveď na otázku – kto stojí za týmto dopingovým škandálom a kto je zodpovedný za dopovanie zrejme aj ostatných kanadských atlétov (krátko po odhalení Bena z OH v Soule narýchlo odcestovali viacerí kanadský šprintéri, ktorí sa vyhovorili na zranenia a medzi novinármi sa objavili špekulácie, že pravým dôvodom bude rovnaký model „prípravy“ aký použil Ben).

Každého zaujímalo ako vyzeral jeho dopingový model prípravy (pripomínam, že Ben ako prvý na svete pokoril v behu na 100 m hranici 9,80 s), v akých dávkach AAS stanozolol aplikoval a pochopiteľne aj to, ako sa mu podarilo zvládnuť bez problémov už spomínané predchádzajúce antidopingové testy. Väčšina chcela veriť, že Ben je iba ojedinelým dopingovým prípadom a predstavitelia IAAF (medzinárodná atletická federácia) túto myšlienku maximálne podporovali. Iba sem-tam niekto nesmelo vyslovil názor, že Ben je len jeden z mnohých, že špičkový športový svet bez dopingových látok prakticky neexistuje a že nedovolené podporné prostriedky sú bežnou súčasťou prípravy aj ostatných výnimočných športovcov z celého sveta.

Tieto názory sa v krátkom čase potvrdili – pád krajín bývalého Východného bloku odhalil dopingovú prax v bývalej NDR, v Rumunsku, úvahy na túto tému sa objavili v krajinách Sovietskeho zväzu a popol na hlavu sme si nasypali aj my v Československu (pre úplnosť, spomínam si, ako Johnsona verejne odsúdil veľký Carl Lewis, no po ukončení kariéry sa aj on priznal k aplikácii dopingových prostriedkov).

Mňa ale zaujímali úplne iné veci ... nevedel som si vysvetliť, akým zázrakom sa Kórejcom podarilo nájsť metódu na odhalenie metabolitov stanozololu, kedy túto metódu stihli vypracovať, aké nové postupy pri rozbore Benovej vzorky moču použili keď o nich nevedeli ani špičkoví odborníci z antidopingových laboratórií v Kolíne, v Los Angeles, v Montreale a Moskve (logika nepustí ... ak by ich poznali, zrejme prvenstvo v detekcii AAS stanozolol by patrilo im). Iné slovo ako ZÁZRAK v tomto prípade som si nepripúšťal, pretože som považoval za nepravdepodobné, že niekto dokázal utajiť túto metodiku len kvôli tomu, aby na OH v Soule odhalil pár podvádzajúcich športovcov. Až časom, počas štúdia ruských zdrojov publikovaných v rokoch 2003 až 2005 som zistil, ako som sa mýlil ...

Pohľad do histórie

70. a 80. roky minulého storočia boli rokmi vrcholiaceho zápasu medzi dvoma blokmi – Východným (do ktorého patrili komunistické - socialistické krajiny a krajiny s nimi spriaznené – napr. Sovietsky zväz, Československo, Nemecká demokratická republika, Poľsko, Rumunsko, Bulharsko, Maďarsko) a Západným (do ktorého patrili krajiny s označením kapitalistické – napr. USA, Kanada, Francúzsko, Nemecká spolková republika, Veľká Británia, Taliansko atď.). Tieto bloky medzi sebou viedli skrytú vojnu – podporovali opozičné skupiny, pretekali sa v zbrojení, vzájomne sa obviňovali z porušovania ľudských práv a stretnutia športovcov na športových podujatiach, súťažiach boli iba jednou z foriem tejto vojny. Šport sa stal politickou záležitosťou. Víťazstvo každého športovca zo socialistickej krajiny bolo považované za dôkaz, že zriadenie vo Východnom bloku je lepšie ako to, v bloku Západnom (a prirodzene, platilo to aj obrátene). A prehra ... tá sa neodpúšťala! Na príprave športovcov sa nešetrilo, každá strana využívala všetky povolené aj nepovolené prostriedky, ktoré mohli priniesť úspech.

Poznámka: spomínate si na rozprávku, čo stálo pri vzniku zrejme najpopulárnejšieho AAS methandienone? Ak nie, tak len v krátkosti .... predstavitelia Sovietskeho zväzu ignorovali OH až do 50. rokov 20. storočia a organizovali si vlastné športové hry. Ukázalo sa, že svet sa o OH zaujíma a tak sa zrodila myšlienka – prvé vystúpenie Sovietskeho zväzu na OH musí byť tak triumfálne, aby nebolo pochýb o tom, kto je aj v športe najlepší. Cieľ bol jasný – musíme svetu ukázať, že sme lepší ako v USA nielen vo výrobe ocele, v dobývaní uhlia, ropy ale aj v športe.

Sovieti prišli na svoju prvú Olympiádu v extra silnom zložení a svojimi výkonmi zvyšok sveta dokonale prekvapili. Aj vo vzpieraní a ostatných silových športoch. Tvrdí sa, že Američania dlho nevedeli nájsť odpoveď na otázku "prečo sú Rusi vo vzpieraní tak dobrí," a údajne až séria výpovedí sovietskych športovcov, ktorí ilegálne emigrovali do Západného bloku, im odhalila príčinu – mala to byť aj aplikácia androgénov v dávkach o akých sa vo vtedajšom Západnom svete (vraj) ešte neuvažovalo.

Rozprávka pokračuje ďalej časťou o tom, že v americkom teame vzpieračov v 50, rokoch bol aj Dr. Ziegler, ktorý v roku 1954 (ako 24 ročný) na Majstrovstvách sveta vo vzpieraní (tie sa konali vo Viedni, ktorá v tom čase bola ešte rozdelená do 4 okupačných zón; celá bola obklopená sovietskou okupačnou zónou) opil "na blato" lekára sovietského výberu vzpieračov a získal od neho tajomstvo: "Rusi sú preto takí dobrí, lebo užívajú testosterón".

Po návrate do USA Dr. Ziegler experimentoval s testosterónom a všímal si nielen pozitívne pôsobenie androgénov na športový výkon, ale aj ich negatívne účinky. Ktoré? Extrémne problémy s prostatou (aj mladí športovci podľa neho často močili len pomocou katetru – hadičky zasunutej cez penis až do močového mechúra), zvýšené vypadávanie vlasov, rozsiahle akné, aj krátky športový život. Ako lekár chcel nájsť spôsob, akým by sa dalo zabrániť vzniku týchto problémov a výsledkom jeho snaženia mal byť vzorec novej steroidnej látky, ktorý prakticky zadarmo (spomína sa 100 USD) poskytol spoločnosti CIBA. Tá látku otestovala a do farmaceutickej praxe zaviedla pod obchodným názvom DIANABOL (účinná látka dostala pomenovanie methandienone, alebo methandrostenolone).

Snáď nemusím zdôrazňovať, že spomínaná historka je iba rozprávkou podobne ako tá o Červenej čiapočke, alebo o Kozliatkach a zlom vlkovi (pripomínam, že vývoj akejkoľvek farmaceuticky účinnej látky prebieha na úplne inej úrovni, je to dlhodobý a finančne náročný proces). Navyše, iba ten, kto nepozná históriu Sovietskeho zväzu, dobové represie NKVD a KGB, väznenie v gulagoch prípadne aj popravy bez príčiny, dokáže povedať, že opitý sovietsky lekár dokázal hovoriť s Američanom bez obáv z prípadbého trestu (špicli boli súčasťou každej výpravy reprezentantrov socialistíckých krajín). Pravdivosť tejto rozpárvky je rovnaká akotej o "Nemcoch z wermachtu, ktorí v 2. svetovej vojne užívali testosterón". Pervitín užívali, ale testosterón nie. Toto tvrdenie sa nikdy nepreukázalo ako pravdivé. Ale našli sa dôkazy, že testosterón Nemci používali v klinickom výskume zameranom na liečbu homosexuálov v koncentračných táboroch.

Chcem ale upozorniť na inú skutočnosť – aj z tejto rozprávky jasne vyplýva, že v obidvoch blokoch tzn. socialistikcom aj kapotalistickom, pôsobili skupiny ľudí, ktorí cieľavedome a dlhodobo pracovali na zvyšovaní výkonnosti svojich športovcov. Aj za cenu aplikácie látok, ktoré sa časom objavili na dopingovej listine. Vrátane AAS, ktoré sa za dopingové látky považujú až od roku 1974 a to napriek tomu, že v tomto období ešte neexistovali použiteľné metódy, pomocou ktorých by bolo možné skutočne preukázať ich zneužívanie (v tom vidím príčinu, prečo bolo zneužívanie AAS po prvý krát testované až na OH v Montreali v roku 1976).

Olympiáda, ktorá sa konala raz za 4 roky, bola už dávnejšie považovaná za vrchol športového snaženia športovcov z obidvoch blokov. No OH v Montreali boli na dlhé roky posledným oficiálnym stretnutím špičkových športovcov Východného a Západného bloku. OH v Moskve v roku 1980 bojkotovali vlády USA a niektorých ďalších krajín Západného bloku na protest proti zásahu Sovietskych vojsk v Afgánistane, neúčasť športovcov Východného bloku (s výnimkou Rumunska) na OH v Los Angles v roku 1984 sa považovala za odvetný krok. Preto neprekvapuje, že obidve strany sa maximálne sústredili na najbližšie OH, ktoré sa mali uskutočniť práve v roku 1988 Soule. Celý športový svet si uvedomoval, že Soul bude po dlhom čase prvým miesto merania síl najlepších amerických a sovietskych športovcov. A mnohí si kládli otázku – kto bude lepší?

Poznámka: v skutočnosti meranie síl športovcov USA a ZSSR nastalo už v roku 1986 na tzv. Hrách dobrej vôle (ktoré sa uskutočnili v Moskve), no ich prestíž sa s OH nedala porovnávať.

Pohľad do zákulisia

V polovici 60. rokov MOV vypracoval prvý zoznam tzv. zakázaných dopingových prostriedkov a začal financovať výskum zameraný na vývoj presných metód a laboratórnych postupov, použiteľných na odhalenie zneužívania týchto látok zo strany športovcov. V nasledujúcom období boli zriadené vo viacerých krajinách špecializované antidopingové laboratóriá a jedno z nich bolo aj v Československu. Hnacím motorom tohto pražského antidopingového laboratória bol doc. Bedřich Chundela, ktorý vypracoval niekoľko postupov použiteľných aj na odhalenie najznámejších AAS.

Laboratórium začalo svoju činnosť vo veľmi skromných podmienkach v roku 1966 (v Ústave toxikológie a súdnej chémie v Prahe) a prvú veľkú zaťažkávaciu skúšku zažilo o rok neskôr na cyklistických Pretekoch mieru (v tej dobe to bola najväčšia cyklistická súťaž vo Východnom bloku, ktorú organizovalo Poľsko, Československo a NDR; z dobových údajov vyplýva, že viac ako 1/3 odobratých vzoriek bolo pozitívnych). Výsledky práce pražského laboratória mali veľký ohlas a vysoko ju oceňovali napríklad aj zástupcovia Medzinárodnej cyklistickej federácie (pripomínam, že práve cyklistika zažila obrovský škandál na OH v Ríme v roku 1960, kde po podaní farmaceutických látok priamo na trati skolabovali traja cyklisti z Dánska, z ktorých Knud Jensen umiera; o sedem rokov neskôr na cyklistickej Tour de France umiera ďalší cyklista, Tom Simpson na predávkovanie amfetamínmi). Krajiny Východného bloku už od roku 1970 v pravidelných intervaloch organizovali tzv. Anidopingové sympóziá, kde pražskí odborníci (okrem doc. Chundelu napríklad aj MUDr. Šlechtová) zohrávali pochopiteľne kľúčovú školiteľskú úlohu.

Aj keď sa nezachovali priame dôkazy, je možné predpokladať, že cieľom týchto stretnutí bola výmena informácií. A tie sa mohli využívať na tzv. pretesting – každý športovec pred výjazdom na medzinárodnú súťaž bol doma otestovaný a vycestoval iba v prípade, ak test dopadol negatívne. V prípade pozitívneho dopingového testu sa jeho výsledky jednoducho utajili a zodpovední funkcionári svet oklamali nejakou naivnou historkou (najčastejšie sa spomínalo zranenie, alebo pokles formy pred termínom súťaže).

Na jednom z takýchto stretnutí (konalo sa koncom leta v roku 1983) doc. Chundela informoval kolegov z východnej Európy o novej, veľmi citlivej metodike, pomocou ktorej dokáže odhaliť vo vzorke moču aj AAS stanozolol.

Poznámka: stretnutie sa konalo krátko po tom, čo profesor Manfred Donike (riaditeľ antidopingového centra v Kolíne nad Rýnom) oznámil, že v praxi overil vysokocitlivú metodiku schopnú spoľahlivo odhaliť väčšinu zneužívaných AAS. Informácia spôsobil doslova šok v celom športovom svete - v tejto súvislosti by som chcel spomenúť panický útek amerických športovcov z Panamerických hier v roku 1983 krátko po tom, čo organizátori oznámili, že antidopingové kontroly budú realizovať práve Donikeho ľudia.

Stanozolol vo vtedajšom období sa široko využíval ako prostriedok na zvyšovanie výkonnosti športovcov Západného, ojedinele aj Východného bloku, pretože prakticky neexistoval spôsob na jeho odhalenie (a nič na tom nezmenila ani Donikeho nová analytická metóda). Chundelova metóda bola v tom čase jediným použiteľným postupom na odhalenie zneužívania stanozololu. V Moskovskom antidopingovom laboratóriu spomínaný postup opakovane testovali a na všeobecný úžas v skúšobných vzorkách mnohých zdanlivo „čistých“ sovietskych športovcov sa podarilo dokázať prítomnosť stanozololu.

Po páde komunistickej vláde v NDR sa ukázalo, že tajné antidopingové laboratórium v meste Kreischa (leží neďaleko hraníc s Českom) malo k dispozícii minimálne od roku 1984 metodiku použiteľnú na aj odhalenie metabolitov stanozololu, no s podstatne nižšou citlivosťou. Nemci túto skutočnosť pred ostatnými krajinami Východného bloku tajili, podobne ako väčšinu dopingových postupov používaných na zvýšenie výkonnosti svojich športovcov. Pre východné Nemecko boli všetci športovci konkurenciou a nie je žiadnym tajomstvom, že medzi športovcami Východného bloku existovala veľká rivalita až nevraživosť (na rozdiel od vtedajších funkcionárov).

Východný blok o novej metodike doc. Chundelu s vysokou pravdepodobnosťou neinformoval krajiny Západného bloku a ďalej ju testoval vo svojich laboratóriách. Moskovské antidopingové laboratórium veľkú skúšku absolvovalo počas Hier dobrej vôle, na ktorých štartoval aj Ben Johnson. Na týchto hrách dokázali ruskí antidopingoví odborníci prítomnosť dopingových látok vo vzorkách až štrnástich zahraničných športovcov (mimochodom, už vtedy v moči Ben Johnsona odhalili stopy po stanozolole; pozitívne na iné AAS boli aj vzorky viacerých špičkových atlétov z NDR), ale na nátlak vládnych funkcionárov sa výsledky dopingových skúšok pred zvyškom sveta jednoducho utajili. Dôvody boli jasné – nikto nemal záujem poškodiť meno Hier dopingovými škandálmi, druhým dôvodom bola jasná snaha utajiť možnosti Východného bloku pri odhaľovaní dopingových látok.

Zástupcovia Východného bloku po Hrách dobrej vôle získal 100% istotu v tom, že v tej dobe okrem nich nikto vo vtedajšom svete nevedel spoľahlivo detekovať metabolity stanozololu. A bolo len otázkou času, kedy táto informácia bude použitá proti športovcom Západného bloku.

Kto potopil Bena Johnsona?

Dopingové praktiky obidvoch strán boli v podstate zhodné (a ani v súčasnosti sa príliš nezmenili) – dopingoví hriešnici nejakú dobu zneužívali dopingové látky, aplikáciu ktorých ukončili s dostatočným predstihom pred dňom súťaže (aby sa organizmus dokázal zbaviť nebezpečných metabolitov) a dopingová kontrola prebehla bez problémov. Čím kratší čas uplynul od vysadenia po deň súťaže, tým vyššiu výkonnosť si dopingoví hriešnici dokázali udržať. Je jasné, že v boji s dopingom rozhoduje metodika použitá pri analýze vzoriek – ak je vysokocitlivá, čas medzi vysadením dopingovej látky a dopingovým testom sa musí adekvátne predĺžiť. A s predĺžením vysadzovacej doby sa znižuje výkonnosť zvýšená vďaka aplikácii dopingových látok.

Spomínal som, že v 80. rokoch sa stanozolol (známy pod obchodným názvom STROMBA a WINSTROL) používal ako dopingová látka č. 1 medzi športovcami Západného bloku a nezriedka aj bloku Východného (tu sa podstatne viac zneužíval tzv. ORAL-TURINABOL, ktorý obsahoval látku 4-chlor-1-dehydromethyltestosterone). WINSTROL aj STROMBA patril k farmaceutikám, ktorých dovoz do krajín Východného bloku bol povolený, ale v lekárenskej sieti sa prakticky nevyskytoval – dostupný bol iba pre vybrané skupiny športovcov. Napríklad aj v Československu patrila STROMBA medzi registrované lieky (stačí, ak si pozriete liekopisy z 80. rokov), ale v lekárni sa nikdy neobjavila.

Nová analytická metóda, ktorú vypracoval doc. Chundela, vyradila stanozolol zo skupiny nezistiteľných látky, čo sa samozrejme prejavilo na dopingových rozpisoch športovcov z Východného bloku– tie boli priebežne upravované podľa výsledkov aktuálnych analýz tak, aby sa znemožnila ich detekcia

Poznámka: doc. Chundela o novej metóde informoval v roku 1983, čiže rok pred OH v Los Angeles, na ktoré sa pripravoval celý Východný blok. Samozrejme, každý chcel na tomto veľkolepom podujatí uspieť a predstavitelia Sovietskeho zväzu zodpovední za šport prišli s riskantným nápadom – priamo v dejisku OH chceli zakotviť loď s utajeným antidopingovým laboratórium. Všetci sovietski športovci by sa tak tesne pred vystúpením mohli podrobiť dodatočnej antidopingovej kontrole a súťažili by iba v prípade, ak by bola negatívna. Určite sa pýtate, prečo boli ochotní podstúpiť také riziko ... Príčinou bol časový posun medzi Európou a Los Angeles. Športovci z Európy potrebovali minimálne 10-14 dňové obdobie na to, aby sa plne adaptovali na časový posun (niekedy aj viac a ďalšie dni by museli čakať, kým príde na rad ich disciplína). Ak by vysadili dopingové látky na tak dlhú dobu pred súťažami (v 80. rokoch sa vysadzovacie doby na AAS pohybovali rádovo v dňoch), hrozilo nebezpečenstvo, že ich výkonnosť pôjde prudko dole a prakticky by stratili šancu vyrovnať sa športovcom USA (tí mohli aplikovať dopingové látky do poslednej chvíle, veď boli doma). Ďalšou veľkou neznámou bol stanozolol – mnohí predpokladali, že aj Západný blok mohol za posledné mesiace zaznamenať pokrok v rozvoji analytických metód a tak zriadenie mobilného antidopingového laboratória by bolo aspoň čiastkovým riešením, pretože sa očakávalo ďalšie vylepšenie vlastnej, už preverenej metodiky. Predstava, že niekto zo sovietskych športovcov bude na OH konaných v USA pozitívny, bola absolútne neprijateľná. Nájsť vhodné miesto na ukotvenie lode v prístave Los Angeles, získať na to povolenie a dopracovať myšlienku až do finálnej podoby si vyžadovalo veľa času, ale každý na sovietskej strane veril, že sa to podarí. Všetko stroskotalo na amerických úradoch, ktoré nepovolili zakotviť ruskej lodi na jeden mesiac v prístave Los Angeles. Deň na to Sovietsky zväz (a po ňom aj ďalšie krajiny Východného bloku) oznámili svoju neúčasť na OH. Ako dôvod uviedli obavy o svoju bezpečnosť a štvavú kampaň zo strany amerických médií, ktorá by sa mohla negatívne podpísať na výkonnosti sovietskych športovcov. Samozrejme, na OH v Los Angeles sa v ani jednom dopingovom prípade neobjavil AAS stanazolol, pretože Západný blok v tom čase ešte nedisponoval vhodnou analitickou metodikou.

Je jasné, že Ben Johnson jednoducho doplatil na boj medzi Východným a Západným blokom. On (a jeho realizačný tým na čele s Dr. Astaphanom ) nedisponoval najnovšími informáciami, ktoré sa týkali analytických metód používaných pri antidopingovom rozbore vzoriek a od roku 1986 až do roku 1988 používal rovnaký model prípravy s rovnakými vysadzovacími časmi, ktoré sa mu osvedčili na súťažiach konaných v Západnom bloku.

Američania krátko pred OH v Soule zrejme získali dôvernú informáciu o činnosti ruských antidopingových špecialistov v Kórei a stihli včas zareagovať – nemali ani jedného pozitívneho na stanozolol (Rusi na základe poverenia MOV v Soule pôsobili ako školitelia pre kórejské antidopingové laboratórium pri získaní akreditácie, spomínanú metodiku doc. Chundelu Kórejčanom „darovali“ a tým poslali Bena ku dnu). Končený výsledok boja na dopingovom poli medzi Západným a Východným blokom je dobre známy – Soul znamenal prelom v boji proti dopingu, proti AAS (tieto sa od Soulu dávajú v mnohých krajinách na úroveň drôg typu heroín, kokaín, alebo aktuálna marihuana), v nasledujúcich rokoch sa vypracovali nové, podstatne citlivejšie analytické metódy, ktoré nútia dopingových hriešnikov vysadzovať AAS už niekoľko desiatok dní až mesiacov pred dňom predpokladaného testovania.

To však neznamená, že súčasný šport je čistejší ako ten v 80. rokoch a AAS sú na ústupe. Štatistiky hovoria jasnou rečou – na anabolické steroidy každoročne pripadá viac ako polovica zo všetkých pozitívnych prípadov. A medzi dopingovými hriešnikmi nájdeme mnohých olympijských víťazov, majstrov sveta aj Európy ...

Poznámka: profesor Donike v prvej polovici 90. rokov vypracoval metodiku na odhalenie tzv. dlhodetekovateľných metabolitov stanozololu, na čo doplatilo veľké množstvo špičkových atlétov – napr. olympijská víťazka v behu na 3000 m Tatiana Somolenková, majsterka sveta v behu na 800 m Lilia Nutridinovová, medailistky z MS v behu na 1500 m a jednu míľu Natália Artemovová, Ljubov Kremlovovová, austrálsky rekordér v behu na 100 m Dan Capobiano a ďalší.

Diskusia k článku:

AMIX diskusia
barni
autor: admin | dátum: 14.06.2006 10:46:15
nieviem ci super, ale povedal by som že pravdivy. A kde sa dá kniha kúpiť? Ak bude aktuálny jej predaj, určite sa o tom objaví zmienka ta tomto webe
super clanok
autor: barni | dátum: 12.06.2006 15:45:26
Konecne poriadny clanok o dopingu bez špekulacii a zahmlievania. Clovek sa tu dozvie veci ktore inde nenajde. A kde sa da ta kniha kupit?