Piatok
Do Bratislavy sme vyrazili (samozrejme) neskôr, ako sme plánovali, ale v podstate mi to nevadilo. Váženie a meranie bolo naplánované až na šiestu hodinu popoludní, takže sme mali dostatočnú časovú rezervu aj v prípade nejakej nepredvídanej situácie. V aute so mnou bola stará zostava chlapcov, ktorí ma sprevádzajú na väčšine súťaží a už v minulosti mi pomáhali pri fotografovaní – Jaro Adam, ktorý zabezpečí fotografovanie v zákulisí na fotopozadí a Peter Andrejco, ktorý všetko zaznamená svojim typickým spôsobom (a veľmi dobre!) na videokameru. Odkedy sa z USA vrátil aj Ľubo Tóth, do „fotopartie“ sa zaradil aj on, ale teraz s nami cestovať nemohol.
Cesta ubehla rýchlo a aj miesto, kde mala prebehnúť prezentácia súťažiacich sme našli bez problémov. Vstupná hala bratislavského hotela Nivy sa pomaly zapĺňala ľuďmi, ktorých som sem-tam videl na medzinárodných kulturistických súťažiach. Pár zdvorilých pozdravov, nezáväzných úsmevov a formality sme mali za sebou. Fotoaparát som mal už pár minút v rukách a fotil všetko, čo ma upútalo – hneď na prvom zábere som zachytil Poliaka Dariusza Karpinskeho, ktorého som poznal už z ME 2004 v Budapešti (Bogdan Sczotka ho pred ME v Bratislave chválil a preto bol môj záujem o Karpinskeho pochopiteľný ... bude to on, kto sa stane najväčším konkurentom našich v boji o titul absolútneho európskeho šampióna?), Bulhara Christo Christova (v oblečení mi pripomínal malý tank, ale ako bude vyzerať na pódiu vedľa nášho Andreja, alebo Igora?), Jindru Michálka (videl som niekoľko jeho fotografií na ktorých vyzeral pozoruhodne dobre ... ukáže dobrú formu aj zajtra?), Milana Čížeka (bol uvoľnený, netradične vtipný a hneď mi bolo jasné, že s väčšinou našich borcov je ... ako to hovorí? ... vcelku spokojný), Ľuba Hečka, Stana Pešáta (pred časom sme mali zaujímavú telefonickú výmenu názorov a tak staré, drobné nezhody boli už dávno zabudnuté ... navyše, pred chvíľkou sme si potykali a teraz mi pomohol „pretlačiť“ sa do prezentačnej miestnosti, kde som si pohodlne obzeral a fotografoval väčšinu súťažiacich), Tomáša Bureša (na bankete sme prehodili pár slov a okamžite som ho zaradil do kategórie „sympatický kulturista, ktorému budem fandiť hneď po tých našich“ ... samozrejme, ak sa ešte objaví niekedy na súťažnom pódiu) a nezabudol som aj na našich chlapcov. S niektorými z nich som si telefonoval takmer denne (Orange mal zaujímavú akciu, tak som ju využil a aj Skype funguje zatiaľ bezchybne), takže ma ich forma v podstate ani neprekvapovala. Možno s výnimkou Petra Tatarku – dlho som ho nevidel, od M-SR sa zlepšil a upútal ma kvalitou svalstva paží a pliec. No aj tak som dobre vedel, že všetko sa ukáže až zajtra popoludní, pod ostrým svetlom priamo na súťažnom pódiu.
Sobota
Hala Národného tenisového centra bola na ME pripravená takmer dokonale, snáď s výnimkou svetlého pozadia na pódiu (stačí, ak si niekto z kulturistov nedá pozor a určite ho pošpiní farbou ...neskôr sa to naozaj stalo) a nie celkom optimálneho osvetlenia, ktoré navyše bolo veľmi nerovnomerné. Priestor v zákulisí bol však ideálny a dokonca sme si prekvapujúco ľahko našli aj miesto na rozloženie štúdiových svetiel a fotopozadia na nafotenie najlepších európskych kulturistov a našich fitnessiek, ktoré sa v nedeľu zúčastnia Majstrovstiev Slovenska vo fitness a bodyfitness žien. Opäť sme zvládli pár nezáväzných rozhovorov, pozdravili sa s kamarátmi aj známymi (Andrej, myslím tým hlavne teba) a obsadili sme si svoje miesta (stačilo na ne nalepiť lístoček s menom) hneď za rozhodcami. Pohodlne sme čakali na začiatok súťaže, do ktorého nám ostávalo ešte niekoľko desiatok minút. Borci prichádzali pokojným, unaveným krokom, jednotlivo aj v skupinkách. Väčšina z nich mala tváre poznačené tvrdou diétou a len občas sa na nich objavilo niečo, čo iba vzdialene pripomínalo úsmev. Kulturistika je o tvrdom tréningu, odriekaní, diéte, hlade aj smäde (skúste nepiť deň-dva a pochopíte o čom hovorím) a ako potvrdzoval veľký nápis „dopingová kontrola“ na jedných dverách v zákulisí, často aj o dopingu (a ja som sa pýtal sám seba, kto z týchto chlapcov si pri žrebovaní po vyhlásení výsledkov vytiahne označenú loptičku a koľkí z nich uviaznu v dopingovej sieti). Čakalo nás veľmi dlhé popoludnie, pretože sme mali pred sebou semifinálové hodnotenie až 12 súťažných kategórií – v tzv. klasickej kulturistike, ktorá v prípade chlapov bola výstižnejšia, ako zoženštené fitness (3), kulturistike (8) a jedna v zmiešaných pároch. Slovensko ako usporiadateľská krajina mohla postaviť A aj B tím a tak sme na ME mali mimoriadne početnú účasť. Prvý na rad prišli súťažiaci v klasickej kulturistike, kde sa bojovalo vo výškových kategóriách – do 170 cm, do 178 cm a nad 178 cm. Súťažiaci okrem výškových museli spĺňať aj prísne váhové limity a tak som tu mimoriadne svalovo disponovaných borcov nevidel. Snáď s výnimkou Andreja Hlinku (jeho elegantné a prepracované svalstvo som už v minulosti niekoľkokrát fotografoval a tak ma jeho špičková forma neprekvapovala) a Ľuboša Maliňáka (poviem vám, málokedy som videl tak vysekanú hornú časť tela), ktorí mali postup do finále na prvý pohľad istý. Už na vážení ma prekvapil aj Peter Kováčik – dlhé roky sa snažil svojou elegantnou postavou presadiť medzi kulturistami, ale teraz to skúsil v kategórii klasická kulturistika a odhadoval som, že tiež má reálnu šancu postúpiť do finále. Hneď prvé zábery ukázali, že z pódia zrejme extrémne dobré fotografie nenafotím a tak som celé dianie na pódiu zveril do rúk mladého Čížeka. Nastavil som mu fotoaparát, vysvetlil základné pravidlá a ukázal, ako sa má presadiť v boji o dobrý záber s konkurentmi (myslím, že v oficiálnom rade určenom pre fotografov nás bol 8-9 a aj keď sme boli navzájom k sebe ohľaduplní, z času na čas sme si chtiac-nechtiac „vliezli“ do záberu). Počkal som na prvých jeho 50-100 záberov, z ktorých som takmer všetky zmazal a keď sa konečne „chytil“, odišiel som fotiť do zákulisia, kde to bolo oveľa, oveľa zaujímavejšie. Adam Cibuľa sa usilovne rozcvičoval a každého dookola sa pýtal, či sa zlepšil (mám povedať pravdu? ... za posledné 3 roky som ho lepšieho nevidel a o jeho zlate som nepochyboval), aj Richard Riedl s Jaseňom už boli takmer pripravení na vzájomné porovnávanie (Jaseň bol v porovnaní s M-SR v Liptovskom Mikuláši o niečo tvrdší a Riedl bol rovnako prúžkovaný ako pred 14 dňami ... napriek tomu, že som si netrúfal odhadnúť ako dopadnú, o finálovom postupe som v ich prípade nepochyboval). Objavil sa už aj Igor s Andejom a hneď som zaregistroval poplach medzi súpermi. Ich forma bola šokujúca! Aj pre mňa ... a to sa ešte neobjavil Števo Havlík, ktorý pred týždňom dokázal zvíťaziť na pohárovej súťaži v Dánsku a z fotiek bolo jasné, že je opäť lepší ako na M-SR. Kto ma ešte upútal? Viacerí ... Rus Igor Losev (ruskú kulturistiku sledujem roky, ale Igor bol pre mňa absolútne neznámy), Švéd s iránskymi koreňmi Ahmad Ahmad (spomínal mi ho Štefan v telefonáte z Dánska a veľmi, veľmi ho chválil ... a ukázalo sa, že právom), Poliaci Borowicz, Maszewski (aj keď bol v horšej forme, ako som si ho pamätal z ME 2004 v Budapešti ... neskôr, na fotení mi prezradil, že otváral nový obchod a tak veľa nenatrénoval) a spomínaný Karpinski (viackrát som ho v ten deň a aj o deň neskôr volal na fotografovanie a Darek sa na mňa vždy zľahka usmial a zopakoval ... vydrž, ešte nie, neskôr). Rakúšan Hemmer sa mi tiež pozdával (aj preto, že jeho paže zrejme nemajú ďaleko k magickej šesťdesiatke), Česi Plachý (objemovo má ešte čo zlepšovať, ale tie prúžky na tricepsoch ...) a samozrejme Jindra Michálek (pozeral som naňho a rozmýšľal, čo by mal ešte zlepšiť ... možno by mu pomohlo dopracovať niektoré detaily, pridať k tomu agresívnejšiu prezentáciu na pódiu a tichý, príjemný Čech bude neprekonateľný), mladý Talian Seccarecci (neuveriteľný pre mňa bol už fakt, že fešák Daniel mal 126 kg, ale keď som sa dozvedel, že iba pred nedávnom oslávil svoje 25. narodeniny ...), Španiel Gutierez (extrémne veľa, extréme tvrdých svalov) a samozrejme ďalší naši reprezentanti – Petrovia Kokoška a Tatarka (ukážte mi iný šport, v ktorom by medailisti z predchádzajúcich ME boli „iba“ v B-týme? ... navyše ich forme ani večný kritik Milan Čížek nemohol nič vyčítať a na ich adresu povedal svoje povestné ... v celku dobré), Vlado Flimel (paže, tie jeho paže nemajú chybu! ... kto so mnou súhlasí?), Rasťo Solár (bol podstatne tvrdší ako na M-SR, ale či to bude stačiť na medailu ...), Ľuboš Turčina (po M-SR mu Peter Meško vyčítal, že neprávom skončil na 2.mieste a to ho zrejme nabudilo do ešte tvrdšej prípravy ... jeho symetrické svalstvo bolo podstatne tvrdšie, mal aj požadovanú hĺbku, ale tak ako v Rasťovom prípade, aj tu všetko záviselo na rozhodcoch).
Nedeľa
Veľa sme toho nenaspali. Najprv sme museli pobaliť všetky veci a uložiť ich v priestoroch ImpulsCentra (kde trénuje aj Števo Havlík), potom nás čakalo archivovanie nasnímaných záberov do Števovho počítača, tesne pred polnocou som telefonicky prehodil pár slov s Ľubom Turčinom, Igorom Kočišom, Alicou Kavuliakovou (bola Ľubošovou partnerkou v kategórii párov) a po polnoci som ešte stihol zvládnuť pár stretnutí, ktoré mi snáď konečne umožnia publikovať moje fotografie aj v zahraničí. Iba po 3-4 hodinách spánku sme už vstávali a ponáhľali sa do NTC, kde sa konala prezentácia fitnessiek. Tie mali v dopoludňajších hodinách práve v NTC Majstrovstvá Slovenska. Nesúťažilo ich veľa, ale napriek tomu sa bolo na čo pozerať. Súťaž bola príjemným osviežením európskeho šampionátu a v niekoľkých prípadoch sa mi podarilo urobiť aj celkom vydarené fotografie (pozrite na tie, kde je Horinková s Juráškovou ... možno budete so mnou súhlasiť). Hala NTC bola rovnako oko včera poloprázdna a kde-tu sa objavili názory, že usporiadatelia to zrejme prehnali s cenami vstupeniek. Tie boli pre viacerých priaznivcov kulturistiky a fitness privysoké. Našťastie, s postupujúcim časom sa hala ako-tak zaplnila a tak aj finálová atmosféra bola v porovnaní so včerajším semifinále živšia.
Finálové päťky nastupovali jedna za druhou a výsledky boli pre Slovensko veľmi potešujúce – už v klasickej kulturistike sme získali dva tituly (Hlinka, Maliňák) a jednu striebornú medailu (Kováčik). Aj Česi jeden zásluhou Petra Havlíka (po finále sa potom šťastný fotografoval s našim Štefanom ... bolo zábavné sledovať dvojicu Havlík-Havík). A ďalej to už išlo ako na bežiacom páse:
65-ka – Cubuľa zlato
70-ka – Riedl striebro, Jaseň 4. miesto
75-ka –Kočiš zlato, Kokoška 4. miesto
80-ka – Mozoláni zlato, Vrábel 4. miesto
85-ka – Flimel zlato, Čambal 4. miesto
90-ka – Havlík zlato, Tatarka striebro
100-ka – Solár striebro, Turčina 4. miesto
Páry – Purdiaková+Havlík zlato, Zavacká+Havlík 4. miesto, Kavuliaková+Turčina 5. miesto
A pohár národov? Pripadol nám s prehľadom s bodovým súčtom 2x vyšším, ako mali krajiny na 2. a 3. mieste dohromady. Naprázdno nevyšli ani kulturisti, ktorých som si vyhliadol už včera a práve Karpinsky víťazstvom v najťažšej kategórii ukázal, že práve on je jedným z horúcich kandidátov na titul absolútneho európskeho šampióna pre rok 2006. A fotografovanie? Opäť sme si to rozdelili – dianie na pódiu (s výnimkou ozaj výnimočných situácií, kedy som vzal do rúk fotoaparát ja) nafotil malý Čížek, dianie v zákulisí a na fotopozadí som kontroloval ja a všetko opäť obdivuhodne zvládol nasnímať na videokameru Peter Andrejco (objaví sa vo videogalérii!). Dokonca sa nám podarilo urobiť pár spoločných záberov najlepších kulturistov s fitnesskou Ľubomírou Horinkovou , víťazkou slovenského juniorského šampionátu vo fitness Navyše, neutiekol nám ani Jaro Horváth, ktorý využil možnosť a ukázal nám nielen svoj obvyklý tréning, ale aj formu 2 týždne pred Grand Prix v USA. Konečný výsledok? Viac ako 2.000 fotografií, ktoré som triedil pekných pár dní.
A čo ma v zákulisí zaujalo? Najviac asi zmätok, ktorý zavládol vzápätí po vyhlásení výsledkov v jednotlivých kategóriách – jedna finálová päťka opatrne schádzala po strmých schodoch, druhá sa už-už chystala na pódium, do toho sa miešali dotieraví kameramani a redaktori zo všetkých slovenských televízií, ktorí sa snažili získať zaujímavý materiál do rôznych relácií (na Dvojke, tak ako je na Slovensku zvykom, bežal priamy prenos a na záberoch o deň-dva neskôr som zaregistroval, že ich robil niekto, kto mal v minulosti ku kulturistike blízko, veľmi blízko ... hovorí vám niečo meno Mário Ondriš?), o svoje sa hlásili dopingoví komisári, ktorí všetkých odvádzali k stolu (tu sa žrebovalo, kto sa podrobí dopingovým testom ... stačilo si z čierneho vrecka vybrať označenú loptičku s číslom 1 a 2 a testy vás neminuli ... z našich mali to šťastie práve tí, ktorých forma bola jednoznačne najlepšia ... Kočiš, Mozoláni, Havlík a pridal sa k nim ... myslím ... aj Tatarka s Turčinom). Nadšení diváci sa s každým chceli fotografovať, naradostení príbuzní a priatelia gratulovali súťažiacim, ktorí v podstate ani nevedeli, čo skôr. Sem tam som zaregistroval aj nejaké známky dojatia (minimálne v prípade Kočiša, Havlíka a Mozolániho) aj nespokojnosti s umiestnením (po finále som fotografoval Daniela Seccarecci-ho a ten v jednom kuse nadával na rozhodcov, ale keď som mu povedal, že jeho najlepšie roky ešte len prídu, zmiernil sa a nakoniec uznal, že „ten Karpinski bol dnes v lepšej forme“). A to nás čakal ešte boj o titul absolútneho majstra Európy.
Sadol som si na svoju stoličku, ktorá bola zhodou náhod umiestnená za Standom Pešátom a úmyselne som nahlas prehodil: „Čo myslíte, kto má najväčšiu šancu na víťazstvo?“ Nemec Albert Busek po mojej pravici pochopiteľne nereagoval (ani som nečakal, že mi bude rozumieť), podobne aj ruský fotograf po mojej ľavici, ale všimol som si, že moju otázku zaregistrovali muži za rozhodcovskými stolíkmi - Poliak Pavel Fileborn aj Standa Pešát. Ani jeden však neodpovedal. Medzi tým víťazi jednotlivých kategórií pomaly prichádzali na pódium. Karpinski, Gutierez, Havlík, Flimel, Mozoláni, Kočiš, Ostoláni, Cibuľa. Boli tu všetci. Na pokyn rozhodcu predvádzali povinné postoje a ja som len pozorne sledoval to dianie na pódiu. Už som nefotografoval. Záberov som mal naozaj veľa a teraz som si iba vychutnával súboj Slovenska so zvyškom Európy. Standa sa odrazu ku mne otočil a povedal: “Havlík, Karpinski, Kočiš alebo Mozoláni!“ Nechápavo som na neho hľadel a až keď sa ozval aj Fileborn (nie, nie ... bude to Havlík, alebo náš Karpinski), pochopil som, že je to odpoveď na moju otázku. Medzi tým borci zišli z pódia. Chvíľka čakania ... a rozhodca na pódium vyvolal Dariusza Karpinskeho. Stal sa absolútnym majstrom Európy. Dokázal poraziť všetkých našich najlepších kulturistov a len ťažko skrýval dojatie. Prevzal si cenu pre absolútneho víťaza, zakýval divákom na rozlúčku a pomalým krokom sa pobral preč z pódia. Rýchle som prebehol do zákulisia. Našich som nikde nevidel (ich sklamanie bolo určite oveľa, oveľa väčšie ako moje, ale ja som tu prišiel niečo nafotiť a čakala ma ešte práca). Cez zhluk ľudí som sa tlačil bližšie a bližšie ku Karpinskemu. Ten si sadol na schody, vložil si hlavu do rúk a chvíľku tak zotrval, akoby sám nemohol uveriť tomu, čo práve získal. Keď zodvihol hlavu, stál som už priamo pred ním a moje ostro oranžové tričko nemohol prehliadnuť (zobral som si ho úmyselne, aby „moji ľudia“ ľahko zistili, kde sa nachádzam). Pozrel na mňa, slabo sa usmial a popukanými perami povedal: „Tak ako? Ideme niečo nafotografovať?“
