Juraj VIŠNÝ - legenda bodybuildingu v Československu, 1. časť

Juraj VIŠNÝ - legenda bodybuildingu v Československu, 1. časť

Účasť EastLabsPhoto.comTeam-u na TOP súťažiach IFBB International scény a organizácie Elite PRO aj v roku 2019 je možná vďaka podpore od spoločnosti AMIX Nutrition a ďalších partnerov. Ďakujeme za podporu, vážime si spoluprácu s vami. Vďaka Vašej podpore majú fanúšikovia bodybuilding/fitness scény na Slovensku informácie aj o členoch združenia Elite PRO Slovakia.

Igor KOPČEK: netajím, aj ja som sa v minulosti pravidelne stretával s názorom, že bodybuilding (presnejšie aktuálne jedna z jeho nominácií, známa v našich krajinách pod menom kulturistika) "prišiel" do Československa v 60. rokoch 20. storočia. Pravdou ale je, že už v roku 1936 vo vtedajšom Československu sa objavuje na knižnom trhu publikácia "Systém dynamické rozpínavosti " od Herberta Robura Kenta, ktorá obsahuje 12 týždňový postup "transformácie" - jej výsledkom je rast svalovej hmoty tzn. to, čo je žiadané práve v kulturistike (a túto knihu každé 2-4 roky čaká dotlač, pretože je žiadaná medzi mladými nadšencami "silových tréningov").Systém dynamické rozpínavosti

Pravdou je aj to, že v storočí 19. v Čechách vnikajú prvé tzv. physique culture spolky, kde je pravidelný tréning s činkami rôznej veľkosti samozrejmosťou, zabudnúť nesmieme ani na generáciu našich dobových silákov, strongmanov, vzpieračov, zápasníkov, ktorí trénujú často podľa postupov "otcov, zakladateľov bodybuildingu" - Ludwiga Durlachera, Vladislava Franceviča Krajevského, Edmonda Desbonneta, Friedricha Wilhelma Müllera, Gustava Wilhelma Zandera, Max Sicka, Bernarra McFaddena, Alana Calverta, George Hackenschmidta, Angela Siciliana, či neskôr Roberta Hoffmana, bratov Weiderovcov, Dr. Thomasa DeLorme a aj ich nasledovníkov. Zabudnúť by sme nemali na to, že reálne prvá bodybuilding hviezda v USA John GRIMEK mal korene na Slovensku. Čím sú teda 60. roky výnimočné, že na ne mnohí spomínajú?

Aj tým, že v tom čase na Slovensku pôsobil kulturista/herec, ktorý pre spopularizovanie kulturistiky v Československu urobil to, čo Arnold v meradle svetovom. Meno tejto legendy je Juraj VIŠNÝ a pre jednu generáciu kulturistov Československa bol tým, čím pre nás (neskôr narodených) sú Ladislav KLÉRI, Petr STACH, Libor MINAŘÍK, Pavol JABLONICKÝ, Jaro HORVÁTH, Marián ČAMBAL a spol. A okrem neho desiatky ďalších, ktorí kulturistiku z pivníc doslova "vyniesli" na denné svetlo.

Vďaka Stanovi Slimákovi si Juraja "Ďuriho" VIŠNÉHO pripomenieme sériou nasledujúcich článkov. Tie vznikli ako prepis rozhovorov Višný vs Slimák v rámci FB projektu Kulturistika a legendy ČSSR - aktuálne ho nájdete v časopise Svět kulturistiky.

Slimák vs Višný

Juraj VIŠNÝ - legenda bodybuildingu v Československu, 1. časť

Ľudia od nepamäti obdivovali dokonalosť svalnatého a vypracovaného ľudského tela. Už v starovekom Grécku a Ríme boli bohovia a atléti vyobrazovaní s dokonalými svalnatými postavami. Starovekí a renesanční maliari či sochári ako napríklad Feidias, L. Da Vinci či Michelangelo používali ako predlohy pre svoje umelecké diela telá svalnatých bojovníkov, gladiátorov, silákov, či športových atlétov danej doby. Tento dlhoveký obdiv fyzickej krásy tela položil v Európe koncom 19. a začiatkom 20. storočia základy mladého športu - kulturistiky, ktorá bola zameraná na posilňovanie a budovanie svalstva. Po prvýkrát mali atléti možnosť ukázať silu a krásu svojho tela prezentáciou jednotlivých svalových partií pred obecenstvom.

Za otca moderného kulturizmu je považovaný Angličan, legendárny Eugene Sandow. Postupne sa dostal aj za oceán do USA, kde ho nazvali bodybuildingom. Keďže Európou zmietala najprv prvá a potom druhá svetová vojna a zmeny politických režimov, trvalo pomerne dlho, kým sa kulturistika ako šport v 50. rokoch dostala aj k nám do vtedajšej ČSR. Dnes, vďaka modernej dobe a neobmedzeným možnostiam, nevnímame, že vtedy vývoj a vznik mnohých vecí u nás nebol taký ľahký a samozrejmý.

Dnešná mladá generácia sa moc o históriu nezaujíma, a len málokto sa zamyslí nad tým, ako sa v ČR a SR etabloval tento pre nás tak krásny, milovaný, ale zároveň náročný šport. A tu sa začína náš príbeh. Od roku 1957 sa aj u nás začala písať história kulturistiky ako populárneho športu. Vtedajší komunistický režim nebolo ľahké presvedčiť o tom, že kulturistika je šport a už vôbec, aby ju zaradili ako oficiálny šport do Československého zväzu telesnej výchovy. Široká verejnosť nič o tomto športe nevedela. V Bratislave však bolo pár skalných nadšencov, ktorí doma potajomky cvičili so všetkým čo malo väčšiu váhu, a to bez akýchkoľvek vedomostí o dostupných tréningových metódach. Časom sa vďaka zmeneným postavám týchto mladíkov podarilo nemožné a ústnym podaním sa začalo šíriť povedomie o tomto športe aj do iných častí republiky. Pre mňa vôbec najvýraznejšou osobnosťou tohto obdobia bol mladý, 19 ročný volejbalista, veslár, študent architektúry Juraj Višný.

Kto to je Juraj Višný?

Narodil sa v roku 1937 v Bratislave. Už ako školák sa venoval rôznym športom. Po maturite na gymnáziu začal študovať na SVŠT (Slovenská vysoká škola technická) Fakulte architektúry, ktorú úspešne zakončil promóciou v roku 1962 a získal titul Ing. arch. Po zážitkoch z 2. svetovej vojny a politickej perzekúcii rodiny sa z neho aj vďaka športu stal cieľavedomý mladý muž s mnohými záujmami, ktoré ako už dnes vieme, úspešne rozvíjal. Je známy ako kulturista, herec, cestovateľ, historik, publicista, tréner, architekt, spoluzakladateľ ČSSR kulturistiky a v neposlednom rade dobrý manžel, otec a starý otec. Proste nezmazateľná a neoceniteľná osobnosť kulturistiky.

Ak v slovníku cudzích slov budete hľadať prívlastky ako legendárny, charizmatický, ľudský, srdečný, či skromný, tak by som sa nečudoval, keby ste pri týchto slovách našli Jurajovu fotografiu. Žiadny iný kulturista sa nezaslúžil v takej miere o spopularizovanie kulturistiky pre širokú verejnosť u nás. To čo spravil pre celosvetovú popularitu známy herec a politik Arnold Schwarzenegger, to isté spravil v roku 1966 pre československú verejnosť Juraj účinkovaním vo filme Kdo chce zabít Jessi? v úlohe Supermana.



Takmer všetci v tej dobe vďaka nemu vedeli čo je kulturistika a verím, že nejeden z vás skôr narodených čitateľov mi dá za pravdu, keď poviem, že Juraj Višný bol vašim vzorom.

Celý život sa venuje kulturistike a fitness a v súčasnosti je často hosťom najvýznamnejších súťaží u nás aj v zahraničí. Aj keď má dnes 82 rokov, vyzerá o desaťročie mladší, je stále aktívny, športuje, píše a cestuje. Vďaka svojím sympatickým vráskam múdrosti je nevyčerpateľnou studnicou vedomostí a skúseností. Považujem si za veľkú česť, že Juraj prijal moje pozvanie a je ochotný sa podeliť s vami, čitateľmi o svoje zážitky a skúsenosti.

Počas svojej kariéry si dal médiám nespočetné množstvo rozhovorov. Mne v nich ale chýba jedna zásadná informácia o tebe. Aké bolo tvoje detstvo?

Narodil som sa 7. júna 1937 v Bratislave, takže som jedno z tých tzv. vojnových detí. S rodičmi sme žili v Prahe, nakoľko tam mal otec prácu. Keď Nemecká armáda obsadila Čechy, odišli sme späť do Bratislavy, kde bolo väčšie bezpečie. Vojnové obdobie bolo kruté. Všade chudoba, utrpenie a nešťastie. Jedla bolo nedostatok a tak sme najčastejšie jedli napríklad rascovú polievku a cestoviny. Mäsa bolo málo.

Boje sa síce priamo nás v Bratislave až v takej miere nedotkli, no žili sme v permanentnom strachu. Najhoršie boli nálety lietadiel a poplachy - v noci, aj cez deň. Mali sme zbalené štyri kufre a vždy, keď bol poplach (aj keď lietadla len prelietali nad nami), museli sme ísť s nimi päť poschodí do pivnice a potom späť. Niekedy aj niekoľkokrát za deň. Kufre so všetkým potrebným sme nosili preto, lebo sme nikdy nevedeli, ako dlho ostaneme v pivnici a či sa ešte budeme mať kam vrátiť. Najťažšie boli noci. Museli byť všetky okná zatemnené, aby nebolo vidieť, že dole je mesto.

Najväčší zážitok som mal, keď americká armáda bombardovala rafinériu Apolku. Bývali sme na štvrtom poschodí a tak som mal na ňu perfektný výhľad. Niekoľko dní horela a išiel z nej ohromný čierny dym. Ako malé dieťa som to pomerne dobre znášal, no už ťažšie moja mama. Tento rozhovor síce nie je o hrôzach vojny, ale pre mladšie generácie je dobré, keď si prečítajú z čoho vyšla a vyrastala tvoja generácia.

Bol si malé dieťa a napriek tomu si veľa pamätáš. Dospelí sa ťažko s niečím takýmto vedia vyrovnať a nie to ešte deti. Podelíš sa s nami aj o tvoj najhorší zážitok?

Najhorší zážitok, na ktorý do smrti nezabudnem, mám z konca 2. svetovej vojny. Ešte som nemal osem rokov, keď sa blížil front na jar 1945 od Dukly k Bratislave. Moji rodičia so spriateleným manželským párom, sa rozhodli, že ho prečkáme niekde na Záhorí, lebo sa obávali, že v Bratislave budú ťažké pouličné boje. A tak sme odišli do Plaveckého Mikuláša k jedným známym. Neboli sme tam ešte ani pol dňa, keď partizáni napadli nemeckú jednotku, ktorá sídlila v dedine. Nemci partizánov zahnali späť do hôr.

Dediny, ktoré pomáhali partizánom, boli často nemeckými jednotkami trestané. Preto nemeckí vojaci nechali všetkých mužov, aj deti - chlapcov, zoradiť na námestí vedľa seba. Namierili na nás automaty a povedali, že zastrelia každého desiateho. Ako keby to bolo včera. Mal som obrovský strach a cítil som beznádej. Ženy plakali a prosili. Môj otec a strýko vedeli po nemecky a snažili sa vysvetliť vojakom, že my nie sme z tejto dediny a nech nás pustia. Po krátkom naliehaní nám povedali, aby sme utekali preč. Vtedy som si to ako dieťa neuvedomoval, ale mama a otec mali obrovský strach, že nás zastrelia, keď budeme utekať. Vtom sa do dediny vrátili a zaútočili partizáni a spustila sa streľba. Okolo nás ležali mŕtve kone a iné zvieratá, ale aj ľudia.

Po krátkom úteku sa nám podarilo dostať ďaleko za dedinu do ako takého bezpečia. Tam náhodou stál starý autobus a vodič nám ponúkol, že nás odvezie preč. Po ceste nás ešte napadli ruské stíhačky Polikarpov I-16, prezývané „RATA“, ktoré po nás strieľali. Nakoniec sme sa dostali do Holíča k rodine. Tu sme strávili tri dni vo vinohradoch, v malej podzemnej vinnej pivničke, kde sme prečkali prechod osloboditeľského frontu. V noci bolo v diaľke počuť samú streľbu a obrovské výbuchy. Celá obloha bola ružovočervená. Našťastie nás front minul o niekoľko kilometrov a tak sme sa po niekoľkých dňoch mohli vrátiť domov do Bratislavy. Krátko na to prišiel mier a začalo sa všetko budovať od začiatku. Bolo to ťažké, ale pekné obdobie plné uvoľnenia a entuziazmu. Ľudia sa správali k sebe ústretovo a všetci si navzájom pomáhali.

To, že si sa venoval kulturistike vedia dnes všetci. Venoval si sa aj druhým športom?

V tých rokoch deti veľa športovali. Na školách sa robilo veľa rôznych školských súťaží, ale organizovali sa aj medziškolské súťaže. Napríklad v atletike, basketbale, volejbale atd. Šport som miloval a dosť som v ňom vynikal. Nakoľko som bol vysoký a dosť chudý teenager, menší chlapci sa mi často v škole vysmievali a vykrikovali po mne bocko, bocian atď.

Aj napriek tomu, že som v športoch bol dobrý, mal som pre moju chudú a vysokú postavu komplexy. Už ako gymnazista som hral súťažne volejbal, neskoršie za B mužstvo Červenej hviezdy Bratislava v druhej lige, a občas za A mužstvo, ktoré hralo v prvej Čsl. lige. Súťažná sezóna bývala v lete, nie ako dnes v zime – hrávalo sa vonku na antuke. Trénovali sme trikrát v týždni. Ničím výnimočným nebol ani tréningový beh na 10 km – a dvakrát v týždni sme mali zápas. Samozrejme, k tomu ešte trikrát v týždni po dve hodiny môjho posilňovania. To však nebolo všetko.

V roku 1958 som bol ako vysokoškolák na lyžiarskom sústredení na Roháčoch. Pred Ťatliakovou chatou, kde sme bývali, sa povaľovali dva zrezané pne kruhového profilu s priemerom asi 30 cm, na vrchu so skobou na uchopenie. Inštruktori s nimi robievali drepy. Keďže som už vtedy posilňoval, nenechali pochopiteľne chladnými ani mňa. Všimol si to jeden z inštruktorov Boris Reiskup – sám výborný veslár, a v roku 1956 účastník olympijských hier v Melbourne. Vraj zakladá novú osemveslicu, nech za ním prídem do lodenice Slávie Bratislava. Až do leta som potom chodil veslovať do bazénu, neskôr na Dunaj. Žiaľ, moje veslovanie sa skončilo po niekoľkých rokoch, keď Boris Reiskup tragicky zahynul v lavíne na jeho obľúbených Roháčoch. S Borisom sme boli na rovnakej vlnovej dĺžke a pod vedením iného trénera by to už nebolo bývalo ono.

Dnešná generácia by si mohla z tej Vašej brať príklad. Boli ste všestranní športovci. Ako si sa vlastne dostal ku kulturistike?

Počas vysokoškolských štúdii jedného dňa kamarát vytiahol z aktovky časopis a povedal mi: "Pozri, čo som dostal od strýka z Ameriky." Bol to Weiderov časopis Muscle Builder a na titulnej strane bol Steve Reeves. Ostal som ako obarený keď som videl tú krásnu postavu a fotku Steva. Ako som v ňom listoval, po pár minútach mi bolo jasné, čo chcem. Začal som zjednávať čo by chcel za ten časopis a nakoniec som ho prehovoril, a získal som ho za zbierku známok. Odvtedy som iné nerobil, len zisťoval ako trénovať. Zháňal som nejaké činky, alebo aspoň pomôcky na tréning, aby som mohol cvičiť.

Nemali sme vtedy takmer žiadne informácie a ani materiálno technické prostriedky. Raz za čas síce dala televízia niečo zo sveta a aj nejakých vtedajších kulturistov, ale to bolo všetko. Preto sa u nás kulturistika v tých rokoch nepestovala a verejnosť prakticky ani nevedela, že vo svete existuje. Aj napriek tomu som začal so silovým tréningom. Mama mala doma vysávač, ktorý bol pomerne ťažký a mal kovovú rúčku, tento som používal ako činku. Od kamaráta z tlačiarni som si vybavil tlačiarenské závažia a aj s tými som mohol trénovať. Zbieral som všetko čo malo nejakú váhu a dalo sa uchopiť.

Keďže metodika cvikov neexistovala, vyzeralo to všelijako. Neskôr som zistil, že môžem trénovať aj s vlastným telom a postupne som zaradil zhyby na hrazde, kľuky na zemi, kľuky na bradlách, či drepy. Cviky som kopíroval podľa fotiek zo spomínaného časopisu. V tej dobe nebola žiadna posilňovňa a tak som cvičil vo svojej izbe. V izbe som mal veľkú šatníkovú skriňu, v ktorej bolo zrkadlo. Pred týmto som trénoval, aby som si kontroloval, či cvičím správne. Cvičil som doslova fanaticky. Nikomu som to nepovedal, ani mojej frajerke, terajšej manželke, tak že nikto o tom nevedel.
Juraj Višný
Začal som v marci 1957 a o tri mesiace som sa na kúpalisku Lido pri Dunaji vyzliekol do plaviek a kamaráti ma nespoznali. Vypytovali sa a zaujímali ako som to dosiahol. No a samozrejme chceli aj oni takto vyzerať. Tu som sa skamarátil aj s Mikym Červeňanským. Bol to gymnasta a už vtedy mal perfektnú postavu a slušnú silu. Zaujal som ho svojou stavbou tela a hneď sme si padli do oka. Bol to úžasný atlét. Dokázal napríklad perfektnú zostavu - chytil sa vertikálne tyče a telo vo vzduchu narovnal do horizontály. Zostal tak minimálne 10 sekúnd! Aj sme si spolu na tomto kúpalisku zacvičili. A tak sa začal budovať v mojom okolí základ partie, ktorá sa neskôr venovala kulturistike, čím sa aj preslávila.

V tej dobe ešte neboli žiadne posilňovne pre kulturistov - kde ste trénovali v týchto úplných začiatkoch?

V lete sme využívali na tréning exteriér. Často sme cvičili na kúpalisku Tehelné pole. Tréningové náradie sme odpozerali z môjho časopisu. Najdôležitejšia bola kladka. Z dreva sme vyrobili jednoduchú konštrukciu, ktorú sme pripevnili ku zábradliu kúpaliska. Závažie bolo vedro naplnené pieskom. Po každom tréningu sme túto kladku museli odmontovať a schovať do kabínky, ktorú sme si prenajali na celé leto. Ľudia nás pozorovali, čudovali sa. Mali nás za bláznov. No našli sa aj takí, ktorým sa to páčilo a zaujímali sa o to, čo vlastne robíme - chceli si to skúsiť. Časom sa ku nám pridávalo čoraz viac nadšencov. Takto sa naša členská základňa postupne rozrastala.

Čo ste spravili, keď prišla zima? Kde ste cvičili?

Nie len kvôli zime, ale aj pre nedostatočné vybavenie, sme hľadali iné možnosti tréningu. V Petržalke, na futbalovom štadióne, sídlil oddiel vzpieračov TJ DOZAB (dopravný podnik Bratislavy – dnešné MHD). Tak sme tam zašli a prihlásili sa k nim. Vedeli síce, že chceme pestovať kulturistiku, ale dúfajúc, že možno z niektorých z nás budú vzpierači, umožnili nám u nich trénovať. Mali tam dostatok činiek, stojanov, lavičiek a iného vybavenia. Veľmi sme sa tešili, ale tu sme mohli trénovať, len dva dni v týždni. To bol jún 1957 a tak sme na zimu hľadali aj ďalšie možnosti.

Podarilo sa nám dostať ku niekoľkonásobnému majstrovi ČSR v zápasení pánovi Jozefovi Herdovi. On nás prijal a umožnil nám trénovať v ich telocvični TJ Dunajplavby, ktorá sídlila priamo v škole, kde som pred rokmi maturoval. A tak sa nám podarilo naše tréningové možnosti podstatne zlepšiť a ešte aj v teple prezimovať.

Neskôr ste si zriadili vlastnú, dnes už preslávenú činkáreň v bytovke na Belehradskej ulici. Povieš nám ako to bolo?

Nakoľko sme sa postupne rozrástli na desať „kulturistických bláznov“, potrebovali sme vlastnú posilňovňu. V auguste 1958, kúsok od domu kde som býval, sme na Belehradskej č.10 našli vyhovujúce priestory. Bola to dlhá miestnosť v suteréne, ktorá slúžila ako sušiareň. Nájomníci a aj domová správa súhlasili s našim zámerom, a tak sme časť týchto priestorov predelili. Získali sme tak vlastnú, vysnívanú posilňovňu.

Tu som trénoval počas celej mojej kulturistickej kariéry, až do známych prvých Majstrovstiev republiky ČSSR 1968, ktoré som vyhral. Trénovalo u nás veľa športových osobností a zvučných, dnes už legendárnych kulturistických mien, ako napríklad: Andy Hanzlík, bratia Bérešovci, niekdajší dekan FTVŠ UK Anton Zrubák, Dušan Seliga, Ivan a Peter Uríček, Juraj “Mackie” Pipasík, Peter Iker, Juraj Trojan, Milan Káčer, Vlado Chrapa, Bohuš Šťastný, Alexander Čády, Vlado Marek, Milan Okša a Ali Kogler (učil na FTVŠ, venoval sa joge a neskôr bol reprezentačným trénerom šermu), či zápasník - majster ČSSR Ján Ďurďovič.

Metodika nebola takmer žiadna, strava bola biedna. Napriek všetkému si sa menil zo dňa na deň. Čomu pripisuješ tak rýchle zmeny a pokroky v budovaní svalstva v tvojich začiatkoch?

Ako som už spomínal - naša generácia sa veľa hýbala a športovala. Celé dni sme trávili na ulici či školskom dvore, kde sme sa stále hrali, behali či športovali. Hrali sme futbal, soritáš, hokej a veľa iných pohybových hier. Všetci moji rovesníci, či chlapci alebo dievčatá, mali vďaka tomuto perfektný základ pre každý šport. Myslím, že toto bol ten pravý dôvod mojich rýchlych pokrokov v tom období.

Nemali ste dostatok informácii ani o strave, ako ste ju riešili? Čo ste jedli, aby vám rástli svaly?

Všetko, čo mamka navarila. Že potrebujeme bielkoviny na budovanie svalov sme sa dozvedeli neskôr. V tej dobe bola taká núdza, že som si moc vyberať nemohol. Najčastejšie som jedol buchty, granadír, tvarohové rezance a iné domáce dobroty. Mäsa bolo málo a bolo veľmi drahé, tak sme ho jedli len v nedeľu, alebo cez sviatky. Manželka sa mi smeje dodnes a neverí mi, keď jej hovorím, že počas vysokoškolského štúdia som pravidelne raňajkoval chlieb s bravčovou masťou, cibuľou a citrónovým čajom. A to som už intenzívne posilňoval pár rokov.

(pokračovanie nájdete v nasledujúcom článku)

Discussion at the article:

AMIX diskusia